Ak máš nejakú poviedku, ktorú by si chel/a tu uverejniť pošli nám ju na náš email -

Pred poslaním poviedky si prosím prečítajte toto

1. komentárova poviedka DyC


Poviedka V- Kapitola II- Prosím , neodchádzaj

28. listopadu 2010 v 13:46 | Anny =* |  Poviedka V.Diego a Roberta

Ďalšia časť poviedky od Tinna008.. 
A chcela by som sa aj ospravedlniť v mene nášho blogu, že sme tu nič nepridali, ale mali sme veľa povinností.. :) Ďakujeme, že aj tak tento blog navštevujete... 
Poviedka je v celkom článku a teším sa kedy nám Tina008 pošle pokračovanie ! 



"Už konečne prestaňte. Upokojte sa. Len tak tak sa mi ich podarilo
od seba odtrhnúť. Hudba už zase hrala a všetci sa vrátili k svojim
činnostiam.
"Diego , toto si prehnal. Vždy keď si myslím , že je všetko v
poriadku stane sa niečo zlé.
DIEGO
"Roberta , musíme sa porozprávať ."
"Nie. My sa už nemáme o čom rozprávať. U mňa si už skončil."
"Prosím. Daj mi 5 minút."
"No tak dobre." Odišli sme von aj keď sa to Javierovi
veľmi nepáčilo.
"Tak čo chceš?"
"Prečo si sa bozkávala s Javierom?"
"Je predsa normálne , keď dvaja ľudia , ktorí sa majú radi
bozkávajú."
"Vy dvaja spolu chodíte?"
"Áno."
"Ale veď ty ho nemiluješ."
"Tak po prvé nezvyšuj na mňa hlas a po druhé už som na teba
zabudla , nemiluj ťa Diego. Zapamätaj si , že milujem Javiera a nie
teba."
"To si už zabudla aj na to , čo sme spolu prežili?" povedal mi s
plačom
"Myslíš na to , keď si so mnou chodil len kvôli stávke. Na to ,
keď si len predstieral , že ma miluješ a vysmieval si sa zo mňa ?"
Na to myslíš Diego?" Nevydržala som to a aj ja som sa rozplakala.
"Roberta , ty predsa dobre vieš ako to v skutočnosti bolo...."
Nestihol to ani dopovedať , lebo som mu skočila do reči.
"Už ťa nechcem viac počúvať. Daj mi už konečne pokoj. Nechcem
ťa už nikdy vidieť. Zabudni na to , čo sa medzi nami stalo a zabudni
aj na mňa." Všetko som vykričala rovno do tváre. On nemal ani
potuchy ako sa cítim. Nemohol to vedieť. Veď on si žije ako v
ružovej bavlnke. Nevie , čo je to realita. Nemohla som sa pozerať do
jeho tváre , do tej tváre , ktorá mi tak ublížila. Radšej som
odišla.
"Roberta , prosím neodcádzaj.Prosím."
Počula som už iba jeho silný a prenikavý plač. Bolo mi ho ľúto ,
ale ešte viac mi bolo ľúto seba. Bolo mi ľúto , čo som mu povedala
, ale zaslúžil si to. Nech aj on pocíti aká je skutočná realita a
aký ťažký vie byť život. Cítila som sa ako zbitý pes. Prečo mi
tak ubližujú? Najprv tá žena , čo si hovorí Alma Reyová a teraz
Diego. Prečo ma nenechajú na pokoji? To až tak veľa žiadam od
života? Nechcela som si to pripustiť , ale stále som ho milovala. Nie
, nemôžem už naňho myslieť. Teraz chodím s Javierom. Mala by som
sa hlavne sústrediť naňho a na náš vzťah. Áno , to je správne.
To je jediné riešenie ako môžem na Diega zabudnúť. Aj keď vlastne
naňho nechcem zabudnúť , ale musím.
Keď som prišla do školy , čakal ma tam Javier.
"Ahoj Roberta. Čo sa stalo? Prečo plačeš? Ublížil ti Diego?"
"Javier , upokoj sa. Som v poriadku."
Keď si v poriadku , tak prečo plačeš?"
"To nič nie je. Iba mi niečo spadlo do oka."
"Mňa neoklameš. Bol to Diego , že."
"Áno , ale nechcem o tom hovoriť. Zabudnime naňho."
"Tak dobre. Ale keby ti niečo urobil , len mi daj vedieť. Ja si už
s ním poradím."
"Jasné. Bolí ťa ešte tá rana od Diega?"
"Už nie. Som v poriadku."
"OK. Idem už spať. Som unavená."
"Dobre sa vyspi a nech sa ti sníva o mne. Milujem ťa. Nezabudni na
to a už na to nemysli. Oddýchni si. Zajtra sa uvidíme."
"Jasné. Ahoj."
"Bye." Pobozkal ma na líce a odišiel. Javier
ma vždy vedel rozveseliť. Po jeho krásnych slovách som sa cítila
oveľa lepšie. Aspoň niečo pekné na konci toho skoro najhoršieho
dňa v mojom živote. Išla som už radšej do izby. José a Lupe ešte
neprišli. Aspoň sa ma nič nebudú vypytovať. Dala som si sprchu a
išla som spať , keď sa to tak dá povedať. Stále som myslela na
Diega , mamu a aj na Martína. Stále iba na nich myslím. Kvôli tomu
už ani nemôžem spať. Mala som taký zvláštny pocit , že sa ešte
má stať niečo zlé. Nie , to by už bolo priveľa. Ale ten pocit ma
ničil. Vždy keď sa má stať niečo zlé mám ten pocit. Všetko ma
to už unavovalo a ani neviem ako zaspala som. V tú noc som mala
zvláštne sny. Vyzeralo to tak skutočne. Pripadala som si ako
neskutočná bábika v skutočnom svete. Bol to sen s Javierom a
ubližoval mi. Iba som kričala ako šialená , ale on ma nepočúval
.Stále mi iba ubližoval. A čo keď sa to naozaj stane. Nie , Javier
by predsa toho nebol schopný. On nie. A keď sa už schylivalo ku koncu
sna , vtedy som sa zobudila. Bola som celá spotená a dosť
vystrašená. Čo to bol za sen. Prečo sa mi snívajú také sny? Také
skutočné sny.
Pokračovanie nabudúce...

Predošlé kapitoly:
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 NikushQaA NikushQaA | Web | 28. listopadu 2010 v 17:44 | Reagovat

krásna poviedka :))

2 Dadusha Dulce Dadusha Dulce | Web | 30. listopadu 2010 v 7:42 | Reagovat

Veľmi pekná poviedka :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama