Ak máš nejakú poviedku, ktorú by si chel/a tu uverejniť pošli nám ju na náš email -

Pred poslaním poviedky si prosím prečítajte toto

1. komentárova poviedka DyC


Duben 2011

Poviedka XXVIII.Kapitola XXXVII.

30. dubna 2011 v 20:01 | Dul1604 |  Poviedka XXVIII.Diego a Roberta
Stále sme netrpezlivo čakali čo povie riaditeľ.. on sa len usmieval ako mesiačik na hnoji.....
"" Christopher čo je s riaditeľom ?? opýtala som sa ho prišiel mi taký divný....
"" Neviem milačik asi ma dobre správy povedal a pobozkal ma na hlavu....
Študenti našu školu vybrali na školský futbalový zápas.... zajtra cestujeme na najznámešiu školu v Mexiku do Elite Way School.... "" Čoooo?? skríkla som na celú triedu"".. Pardoová ticho!!!takže budem rád aj sa pôjdete pobaliť a pripraviť si potrebné veci na cestu.... rodičou sme už oboznámili a súhlasili ale s vami Pardoová sa musím ešte osobne porozpávať.... takže keď akončí vyučovanie očakávam vás v riaditeľni.. teraz ak dovolíte pokračujte vo vyučivaní......
"" Čo od teba potrebuje riaditeľ nesúhlasil s niečim tvoj otec ??
"" No myslím že asi áno...
"" A prečo ? Veď tvoj otec je fajn tak nechápem prečo ma s tým problém.....
"" Vieš Chrisi ty nevieš ale ja som predtým chodila do tej školy no a po tom úraze čo som ti spomínala ma otec vzal z tej školy s tým že sa už tam nidky nevrátim no a teraz si myslím že otec bude namietať aby som tam šla chápeš... ale veľmi rada by som išla do Mexika vidieť mamu a priateľov chápeš ma však??
"" Jasne zlato hlavne chcem spoznať tvoju mamu a aj Mexiko.. počul som že je to krásna krajina a neboj sa predvedčíme tvojho otca a tiež mu poviem že dám na teba pozor a vybavené...
"" Iste po tomto ma už vôbec nikde nepustí dobre ale teraz idem za riaditeľom..... tak maj sa zatial...
"" Jasne budem v izbe potom príd ku mne mám pre teba také malé prekvapenie ok?? lubim ťa.....
"" Naozaj jasne prídem ja teba tiež a dala som mu rýchlu pusu a utekala do riaditeľne.....
Cestou po chodbe som rozmýšlala aké to bude prekvapenie keď sa objavím v Elite moje mačičky a v tom som si spomenula na Diega...... Diego láska moja pomyslela som si so smútkom.... veľmi sa teším že ho uvidím ale bojím sa že skončim tak kde predtým s pocitom pobozkať ho a možno aj niečo viac ale teraz nemyslí na to teraz Roberta kričala som na seba v duchu... uvedomila som si že už pomaly klopem na dvere do riaditeľne..... Začula som ako riaditeľ kriči "Vojdite" vošla som dnu a bol tam aj môj otec... no super pomyslela som si.... zatvorila som za sebou dvere a sadla si na vedľajšiu stoličku ktorá bola vedľa môjho otca.....
"" Tak Pardoová tu s vaším otcom práve riešíme situáciu so školským zápasom... vás otec namieta aby ste niekde išli viem čo sa ván na tej škole minulý rok stalo a tak chcem aby ste sa s ním porozprávali....
Riaditeľ odišiel a nechal ma samú s otcom.... Otec viem že ty s tým nebudeš súhlasiť ale ja pôjdem bez toho či mi to dovolíš... povedala som a pozrela na otca ktorý bol nejaký pokojný.....
"" Dlho som rozmýšlal Roberta a rozhodol som sa že ak chceš tak môžeš ísť do Mexika... ale naprv musíme zrušiť nejaké vystupenia čo máš a tiež ti chcem povedať že som ti vybavil tri vystúpenia v Mexiku....
"" To nemysli vážne Pardo a takto ma bez ničoho pusti do Meika čo sa s ním stalo ?? dokonca ešte k tomu vystúpenia wooow toto som naozaj nečakala.. ostala som prekvapena... Ďakujem otec povedala som... nikdy by som nepovedala že otcovi budem raz ďakovať..... prepáč ale teraz musím ísť sa pobaliť....
"" dobre Roberta a keď budeš v Mexiku mali by sa ti ozvať a ty si už dohodni s nimi ostatné veci....
"" Fajn otec ďakujem a maj sa... Odišla som celá vytešená z riaditeľne a bežala za Chrisom.. tak ako povedal našla som ho v jeho izbe... akurát si balil veci... otvorila som dvere a vošla dnu bol sám.... ahoj milačik pomôžem ti s balením a potom pomôzeš ty mne môže byť ???
"" Takže to znamená že ideš ??
"" Áno idem otec mi to povolil...
"" Woow Roberta som veľmi štastný že pôjdeme spolu bude to ako naša spoločná " dovolenka" aj keď tam budeš mať mamu.... ale hlavne musíme vyhrať zápas... vraj je za to nejaká odmena ale ešte neviem aká....
"" Chris ja sa tiež teším neviem sa dočkať keď uvidím mamu v poslednom čase som s ňou nebola v kontakte ani neviem ako sa má..... tiež sa teším na ksichty mojich kamarátov zo školy keď ma tam uvidia.... no a ďalej na koho som myslela som nevyslovila nahlas ale viete si domyslieť na koho..

Poviedka XXXII.Kapitola XI.

30. dubna 2011 v 17:22 | Dul1604 |  Poviedka XXXII.Roberta Rey Pardo
Neskôr sme sa s Diegom vrátili do školy.Bol to nezvyk držať sa s
Diegom za ruku a len tak si vykračovať po škole.Diego nie je taký za
akého som ho kedysi považovala."Miláčik chcem sa ti ospravedlniť"
nechápavo na mňa pozrel."A začo za tu krásnu noc a ešte krajšie
ráno?"za to určite nie."NIe, zato že ked som sem prišla prvýkrát
nazvala som ťa umelým panákom ale ty taký nie si.Prepáč."zamyslel
sa zjavne už na to zabudol."Hehe Roberta už dávno som ti odpustil aj
ked si ma vtedy smrteľne urazila."bola som rada že to bere s
humorom."A ked už sme pritom aj ja sa ti chcem ešte raz ospravedlniť
za to čo som ti vtedy urobil.Nedokázal by som ti nikdy ublížiť
dúfam že to už vieš.Láska prepáčiš mi?"Tváril sa vážne
myslím,že ho to trápi dodnes.Nič som nehovorila iba som ho pobozkala
a to som si ani neuvedomila že sa pozerá na nás celá trieda, lebo
akurát sa niekam všetci vybrali.Samozrejme ako prvý sa slova ujal
Giovanni."Holúbkovia naši,že ste sa aj uráčili vrátiť.Máme malý
problém niekto nás bonzol Gandíovi takže máme poradu v našej
triede."Kto to mohol povedať?Ved sme tam boli všetci.Od nás to
nemohol byť nikto.Zamyslene som kráčala do triedy ked ma niekto
chytil za zadok.Myslela som,že je to Diego ale on sa rozpraval s
Tomasom tak kto potom?Na odpoved som dlho nečakala.Už mi ten
pripečený hlas šepkal do ucha : "Chucky a budeš sa aj so mnou
milovať?ja som lepší ako Diego tomu ver "Myslela som že mu rozbijem
hubu ale našťastie prišiel Diego a odbil Giovanniho "Daj jej
pokoj"upozornil ho."Ale no tak Diego ved sme ako bratia mne stačí len
na jednu noc." V Diegovi to už poriadne vrelo.Všimol si to aj Giovanni
a tak sklamane odišiel obťažovať niekoho iného.Asi nechcel mať
rozbitú fasádu.V triede sme sa na ničom nedohodli.Stále nevieme kto
to vykecal a hlavne prečo.Viacerým napadlo,že to bola Pilar ale ona
nám odprisahala že to neurobila a ja jej verím.Videla som ako sa
zabávala s Tomasom.Ona to nebola.Boli sme tam celú večnosť a aj tak
sme nedospeli k žiadnemu záveru.Už som bola na ceste na intrák ked
ma zastavila Alicia.Povedala mi že mám návštevu.Myslela som si že
je to Alma tak som jej hned povedala že ak je to Alma nech ju pošle
preč."Ale Roberta nechaj ma to dohovoriť, nie je to tvoja mama." Slovo
ma zdôraznila viac ako bolo potrebné."Sedí tam nejaký feši
chlap.Netuším kto to je ale mala by si ísť za ním je v návštevnej
miestnosti." "Tak fajn" moja zvedavosť ma opäť premohla.Ked som tam
prisla ten chlap ma už očakával."Ahoj ja som Martin Reverte.Ešte sme
sa nikdy nestretli, ale prišiel som ti niečo povedať.Možno ti to
zmení celý život ale chcem aby si to vedela." hm čo na to povedat?
"Dobrý deň.JA som Roberta Pardo čo asi viete a ak vás poslala Alma
Rey, tak vás počúvať nebudem." "nie neposlala, ale súvisí to aj s
ňou." "Stalo sa jej niečo?" "Nia nestalo, neboj sa." odlahlo mi."Tak
mi povedzte čo máte na srdci."Ten muž Martin znervoznel."Bude lepšie
ked sa posadíš, lebo to nie je vôbec jednoduché a ani neviem ako ti
to povedať."zhlboka sa nadýchol a pokračoval."Roberta nedávno som
stretol tvoju matku po sedemnástich rokoch a povedala mi že som tvoj
otec.Najprv som tomu neveril ale potom som si spočítal kolko je dva a
dva.A teraz ked som ta uvidel viem že si moja dcéra."Uf tak toto som
nečakala,on a môj otec?"Viete kolko takých otcov bolo?Vy si to ani
neviete predstaviť, ja dokonca ani neviem ake je moje prave meno.A
okrem toho prečo by som vám mala veriť?Len tak si prídete a teraz
vám mam skocit okolo krku a volať vás ocko?" Bol pokojný očividne
čakal takú reakciu."Ja viem že si to nemala lahké, ale aby si si
bola istá mozme ist na testy DNA.Suhlasis?" Zdá sa mi to ako dobrý
nápad a tak sme isli hned do nemocnice.Cestou sme sa nerozpravali až
potom v nemocnice ked sme čakali v čakárni.Nemohli nás hned zobrať
pretože tam bolo vela ludí."Roberta čo keby si mi tykala?JA nehcem
aby si mi hovorila otec ked to nie je ešte potvrdené a ani potom ked
sa na to nebudes cítiť.Hovor mi jednoducho Martin nech sa necítim tak
staro." a milo sa usmial."Dobre tak teda Martin,chcem mať takého otca
ako si ty.Vyzeráš najnormálnejšie zo všetkých chlapov s ktorými
Alma spala."myslela som to uprimne a jeho to potešilo.Bolo mu to vidno
na očiach.Hnedých očiach presne takých ako mám ja."Roberta
Pardo,Martin Reverte.Môťte ísť dnu."ozvala sa sestrička."Doktor
vás už očakáva."Tak dobre neznášam injekcie ale musím vedeit či
Martin je môj otec alebo nie.Všetko prebehlo pomerne rýchlo.Iba nám
obom zobrali krv.Ked sme už boli na odchode doktor povedal Martinovi
že výsledky môžu byť už o dve hodiny.Už o dve hodiny budem
vedieť či je Martin naozaj môj otec alebo nie.Zjavne sa poznali už
dlhši čas pretože na výsledky treba čakať niekedy aj celé
týždne.Podakovali sme a odišli sme."čo keby sme šli zatial do
kaviarne do mesta?Mohli by sme sa trochu spoznať aj keby boli
výsledky negatívne bol by som velmi rád kebyže zostaneme v
kontakte." "Aj ja, si strašne fajn Martin."potom sme objavili kaviareň
nedaleko nemoznice a mala voku terasu čo nám obom vyhovovalo kedže
sme chceli mat súkromie.Martin sa ma stále niečo vypytoval.Chcel
vedieť všetko.Od mojej najobľúbenejšej farby až po to či mám
priatela.Pri tej otázke som sa usmiala.Martin pochopil a tak mi
povedal,že mu ho musím predstaviť.Jasné.Už vidím ako sa Diego
zatvári.Diego toto je môj otec!Komická predstava.Dve hodiny prešli
velmi rýchlo a my sme sa vrátili do nemocnice.Sestrička nám podala
výsledky."Roberta si pripravená?" "áno som už to prosím ťa
otvor."Martin pomaly nakukol do obálky."Sú pozitívne.Som tvoj
otec."bol celý šťastný a ja spolu s ním.Silno som ho objala a v
čakárni nám začali všetci tlieskať.Bolo to ako s amerického
filmu.Ale toto bola skutočnosť.Martin je naozaj môj otec.Som
neopísateľne šťastná!!!!!!!!!!!!!!

Poviedka XXXII.Kapitola X.

30. dubna 2011 v 14:30 | Dul1604 |  Poviedka XXXII.Roberta Rey Pardo
"Diego je mi hrozná zima" celá som sa triasla. On sa začal iba
nepríčetne smiať."Hlupák čo ti je s-s-smiešne?" drkotali mi
zuby."pozri sa do zrkadla a zistíš"Konečne ma pustil a skoro som sa
zľakla vlastného odrazu v zrkadle.Mala som kompletne rozmazaný
make-up a vyzerala som ako strašidlo."Diego dáš mi minútku, chcela
by som sa odmaľovať." "Jasné cíť sa ako doma." a odišiel.Ani nie o
päť minút som bola hotová.Chcela som Diega provokovať tak si
vyzliekla mokré šaty a utrela som si vlasy.Potom som si ich rýchlo
prečesala a vypláchla si ústa.Stále som mala čudnú chuť v ústach
po tej tyčke.Otvorila som dvere a išla za Diegom.Ešte stále tu nič
nemal.S otcom je tam tom stále rovnako.Mal tu iba tú jednu prikrývku
na zemi, ja a Diego premočený do poslednej nitky a stále tá
príšerná zima.To nie je dobrá kombinácia. Diego stál pri okne a
neprítomne hľadel niekam do ulíc Mexika.Bol mysľou úplne mimo a tak
ani nezaregistroval,že som prišla.Neušlo mi ,že aj on bol iba v
trenkách.Potichu som k nemu podišla a zozadu ho objala."Stále mi je
zima"pošepkala som mu do ucha.Strhol sa zjavne to nečakal.Pomaly sa
otočil a pozrel sa na mňa."čo s tým budeme robiť?" "Ja neviem to
bol tvoj nápad ísť do sprchy."Myslím, že až teraz mu došlo, že
som iba v spodnej bielizni.Začal si ma premeriavať od hlavy až po
päty.Samozrejme na jednom mieste sa zasekol."Diego kam čumíš?" dala
som mu slabú facku."Typický chlap." zamrmlala som si popod nos.On si
iba odkašlal a prehovoril: "Roberta môžeš mi vysvetliť čo to do
teba vošlo v tom klube?Už som len čakal kedy sa začneš vyzliekať.A
nakoniec som sa dočkal"Zas som ho treskla."Ja neviem, Giovanni mi musel
niečo nasypať do nápoja."povedala som s úsmevom."Nevyhováraj sa Rob
už ťa dobre poznám a viem aká si divoká" žmurkol na mňa."tak čo
sa potom pýtaš?A ked už sme pritom tak prečo si ma odtial vytiahol
ked som sa tak dobre zabávala?"zamyslel sa , ale pokračoval v
rozhovore."chceš počuť pravdu?"prikývla som ."Urobil som to preto
lebo som sa nemohol dalej pozerať na to ako sa z mojej kamarátky
stáva striptérka" klamal!Videla som mu to na očiach."Naozaj?Nie je v
tom nič iné?" "No vlastne je ale hanbím sa ti to povedať" "Diego
hovor!!!"bola som nesmierne zvedavá čo zas zadre.On sa ku mne naklonil
a do ucha mi pošepkal : "Pretože ak by som sa na teba ešte chvilu
pozeral naozaj by sa mi postavil." čakala som hocičo ale toto určite
nie.Najprv som sa naňho zmätene pozrela ale nakoniec som sa začala
smiať."Ja som vedel že ti nemám nič hovoriť"Urazene vyhlásil Diego
ale videla som že aj jemu je do smiechu."Ani nevieš aké ťažké bude
spať tu s tebou celú noc.Ešte žiadna kamarátka ma tak nevzrušovala
ako ty Roberta.A vopred ťa upozorňujem že neviem či sa ovládnem."
neverila som vlastným ušiam.Zakryla som si."Už buď ticho." Zas sa
smial.Cez smiech však dodal :"Nech sa stane čo sa má"nechcela som ho
už dalej počúvať.Bol si sebou aký istý a mňa to vytáčalo stále
viac."Chlapče ved teba ten smiech prejde." a potom som ho začala
bozkávať.Uvidíme dokedy vydržíš."Roberta čo robíš?" "Testujem
dokedy sa budeš ovládať" Bolo to však dosť nepohodlné kedže Diego
je o dost vyšší ako ja a tak som musela stáť na špičkách."Ok ale
ja som ťa varoval."chytil ma na ruky a odniesol na prikrývku a začal
bozkávať on mňa.Najprv na ústa a potom pokračoval po celom
tele.Nechcela som aby to skončilo,ale nie som taká hlúpa!Už mi
dával dole podprsenku, ked som sa spamätala z jeho bozkov. "Diego
prestaň ja nemôžem." no on ma vôbec nepočúval.Stále ma bozkával
a ja som ľutovala,že som ho začala provokovať.Ticho som ležala a po
tvári sa mi začali kotúľať slzy. Boli to slzy hnevu.Takto som to
predsa nehcela."Roberta,miláčik prečo plačeš?" "Ja nedokážem mať
sex bez lásky"povedala som cez slzy."Aha" to bolo všetko čo
povedal.On to nepochopil.Ja ho milujem , ale ja neviem čo on cíti ku
mne. Za celý čas mi nič nepovedal z jeho strany je to čisto fyzická
príťažlivosť."Diego miluješ ma?" chcela som vedieť na čom som tak
som sa ho to takto priamo opýtala.Ale on iba mlčal a to hovorilo za
všetko.Naštvane som ho zo seba zhodila a utekala do kupelne po
šaty.ako som mohla byť taká hlúpa?stále som plakala.Každý mi
hovoril aký je sukničkár a čo ja ako prvé urobím?Idem s ním do
postele.Tie sprosté šaty sú ešte mokré.Nevadí radšej pôjdem
domov v mokrých šatoch ako zostať tu s Diegom.O chvílu sa ozvalo
tiché klopanie."Roberta môžem?" otvorila som dvere a zúrivo doňho
sotila.Bola som už na odchode ked ma chytil a povedal to."Roberta
milujem ťa."povedal nežne."Láska nechcem ťa stratiť, teraz už viem
že ťa strašne ľúbim.Neodchádzaj prosím."nevedela som čo
robiť.mám odísť alebo ostať?Toto som predsa chcela počuť tak čo
mám dočerta robiť?Z premýšlania ma vyrušil Diego."Roberta povedz
prosím niečo.Zostaneš tu so mnou?"Váhala som ale nakoniec som
súhlasila."Tak dobre" Nežne ma pobozkal a už zase som ležala na
prikrývke a ona na mne.Pomaly mi začal vyzliekať šaty a vtom sa
zastavil z ničoho nič."Roberta naozaj to chceš?ja ťa nehcem do
ničoho nútiť.Ak ešte nie si pripravená ja počkám chrobáčik."bol
taký pozorný."Milujem ťa, ale už som dost unavená."Boli už tri
hodiny ráno."Dobre tak si pospi."Objal ma s tak sme aj zaspali.Sníval
sa mi nádherný sen ako ma Diego bozkáva.Bolo to také
reálne.Počkať ved to je skutočné.Rozlepila som oči a čo
nevidím?Diego ma bozkával a ja som bola úplne nahá.Dočerta s ním
to kedy stihol?Ani ma nemienil zobudiť?Diego si všimol,že som sa
zobudila."Dobré ránko miláčik"usmieval sa."Môžeš mi vysvetliť
čo robíš?" "Hmm práve som sa chystal s tebou milovať." "a to si ma
nechcel ani zobudiť?" "Jasné že chcel ale ked si tak sladko spala
bolo mi ľúto ťa budiť."Pobozkal ma na pery a ja som mu to
opätovala.Potom sme sa dlho milovali.Bolo to také nádherné.Nikdy som
si nemyslela,že to bude prvýkrát také úžasné.

Poviedka XXX.Diego a Roberta VIII

30. dubna 2011 v 14:29 | Dul1604 |  Poviedka XXX.Diego a Roberta

!!!!prečo ja!!!!



Ráno som sa prebudila do krásneho dna za prvé preto že je nedela a za druhé lebo som sa ho rozhodla strávit s diegom len dúfam že bude súhlasit .stále som mala pred očami to ako sa bozkávame už som takmer zabudla čo je to láska ale s ním ju chcem prežívat každý den v mojom živote.cítim že tento raz nám to naozaj víde že budeme spolu už naveky len ja ,on a naša láska .Bolo už pol deviatej ked som sa konečne rozhodla vstat z postele,lupe a josé už pobehovali po izbe a obliekali sa ,,mačička už konečne vstávaj lebo sa nestihneme ani naranajkovat,,povedala josé a tahala ma z postele,, dobre už idem nečerti sa ,,.Rýchlo som sa obliekla a šli sme do kaviarne nebolo tam vela ludí kedže bol víkend .Ja som si prisadla k miguelovi lebo lupe a josé sa mi niekam viparili ,,ahoj miguel ako sa máš,, vyzeral ako obvikle oči mal zasa upreté k stolu kde sedela mia a ani ma nevnímal ,,halo si tam miguel,, ,,ano čo je roberta ,,odpovedal mi k ed sa konečne zobudil ,,čo sa ti stalo ,, ,, nič som v poriadku ,, ,,netárej hlúposti čo ti je zasa si sa poškriepil s tou barbie,, ,,nie a nechaj ma tak,,povedal ,postavil sa a odyšiel .čo mu zasa prelietlo cez nos mali by si to s miou už konečne viriešit .sedela som tam sama ako k ô l v polote ked mi niekto zo zadu zakryl oči nevedela som kto to je myslela som si že to asi daaký úchyl a tak som dotyčneho udrela laktom do brucha .potom som sa otočila a zistila že to je diego ,skoro ma porazilo ,,diego prepáč nevedela som že si to ti ,, ,, nič som okej,, povedal a prisadol si na stoličku vedla mna . nič nehovoril iba sa na mna pozeral ,,čo na mna tak pozeráš,, ,,nič len som si hovoril aká si dnes krásna,, ,,prestan,,a dala som mu pusu na líce .jemu to očividne nestačilo len čo som sa od neho odlepila začal ma bozkávat. zasa som mala hlavu až niekde v oblakoch ,vôbec mi nevadilo že sa na nás pozerá celá kaviaren všetci mi boli ukradnutý on mi bohate stačil. ,,roberta a čo tam vlastne včera robil Javier,,spýtal sa ma ked sme sa prestali bozkávat ,,ja ani neviem jednoducho som prišla do izby on vyšiel zo skrine a dalej myslým už vieš ,,povedala som a obiala ho. stačí len spomienka na toho idiota a znova sa mi kazí nálada .ked s i len predstavím že ma ten idot celý čas tahal za nos a ja som mu hltala každé slovo bola som najívna .V diegovom náručí som sa cítila úžasne zabúdala som na všetky problémy a starosty .

Poviedky XXII.Kapitola XLIII.Sú to moje deti

30. dubna 2011 v 11:21 | Dul1604 |  Poviedka XXII.Siempre A Tu Lado. RBD
Ďalší diel mojej poviedky na požiadanie som tam zapojila Chrisa.






Poviedka XXXI.Kapitola IV.

29. dubna 2011 v 21:55 | Dul1604 |  Poviedka XXXI.Dulce y Christopher
Celý deň v prírode !
Ráno keď som sa zobudila pobozkala som.
Ucker sa obráti a začína ma nežne bozkávať "Miláčik čo keby
dnes by sme išli na piknik niekde do prírody ?" hovoril mi počas
bozkov
"To je vynikajúce !"nadchla som sa pre ten nápad
"Ucker tak ja poď niečo kúpiť veď nič nemáme " vystrašila som sa
"Ale máme ja som bol v obchode kým ty si sladko buvala " a pobozkal ma
objala som ho spolu sme spadli na gauč tak sme ne prestavali "Ucker
prestaň " hovorila som a odtrčila som ho a začala som sa smiať
"čo ty je na tom smiešne ?" spýtal sa kleslo
"nič láska len keď chceme isť na piknik tak už poďme ,sľubujem
tak to doženiem " hovorila som s usmievom hneď sa mu zdvihla nálada
"súhlasím tak šup šup "


Poviedka XXVIII.Kapitola XXXVI.Extranjera

29. dubna 2011 v 19:47 | Dul1604 |  Poviedka XXVIII.Diego a Roberta
Chcem vám oznámiť že Roberta Pardo Rey nie je viac študentkou tejto inštitúcie.. Dnes ráno ju prišla jej mama Alma odhlásiť ž EWS...
"" Čože!!! Kríkla na riaditeľa José.. k nej sa pridali aj Lupita, Miguel a Diego... Prečo Roberta odišla ?? a bez rozlúčky pán riaditeľ vysvetlite nám to prosím.. povedal Miguel....
"" Viete študenti Robertin otec Pardo bol rozčúlený keď počul čo sa stalo Roberte na tejto škole... veľmi sa nahneval a povedal že už nechce aby tu Roberta čo len deň ostávala...
"" Nie to nemohol urobiť a čo škola ? môžeme ísť za ňou domov pán Gandia ?? opýtala sa Lupita s plačom keďže je taká citlivá....
"" Nie slečna Fernandezová to nebude možné...
"" Ale prečo ? pán riaditeľ povedal Diego ktorý bol z toho všetkého mimo...
"" Slečna Roberta dnes ráno letela do Španielska a ani Alma nevie kedy sa vráti...
"" A nenechala nám nič?? Žiadny list alebo niečo podobne?? Spýtala sa José...
"" Nie nenechala ale odkazuje vám že ste boli a budete jej najlepšími priateľmi ktorých mala... a teraz aj dovolíte pokračujte v učení......

Nemohla Roberta len tak odísť Lupita... Prečo nám aspoň Roberta nezavolala alebo nenapísala nerozumiem tomu...
"" Neviem José ani ja tomu nerozumiem veľmi mi Roberta chýba.. Počuj a kde je Diego ?? ten musí byť zničený veď on nestihol ani povedať Roberta že ju miluje a ona si teraz myslí že stále chodí s Paulou...
"" Počkaj Diego kam ideš ?? kričali naňho Giovanny s Thomasom mierili do izby...
"" Neverím že Roberta odišla... ako mohla odísť chcel som jej povedať že ju milujem chápeš Giovanny.. čo budem robiť bez nej... musím ísť za Almou ale pôjdem do Španielska...
"" Diego šibe ti nemôžeš ísť len tak do Španielska vieš aké je obrovské nenájdeš ju len tak....
"" Giovanny nechápeš že ja bez Roberty nedokážem žiť!!!! Rozčuľoval sa Diego....
"" Diego ja viem ale musíš sa preniesť cez to že si o Robertu prišiel.... ona začne žiť nový život v Španielsku a ty by si si mohol nájsť nejaké nové dievča....
"" Giovanny ty si debil alebo čo!!! nechápeš že ja chcem iba Robertu!!! Žiadnú inú nechcem!! A teraz ma nechajte samých prosím...
"" fajn ako chceš poď Thomas ideme do kaviarne....


Od kedy som odišla z Mexika ubehlo pol roka.... Časom som si zvykla že žijem v New Yorku a dokonca sa mi páči aj škola do ktorej chodím ..Každý deň myslím na moje cicušky a kamarátov....Žijem úplne nový a iný život ako v Mexiku... Zmenila som sa o 180 stupňov ale iba fyzicky... Z čiernej farby vlasov som prešla na červenú no a môj šatník je úplné iný.. nosím veľa šatov bez ramienok dokonca aj podpätky.... Tak tiež teraz chodím s mojím spolužiakom Christopherom Gonzálom sme spolu 3 mesiace...priznám sa že sme spolu už spali ale neviem za každým to bolo divné... nebolo to také aké som si to predstavovala.. s Christopherom sa cítim skvele.. zabúdam na problémy a dokonca už nemyslím tak často na Diega... Zmierila som sa s tým že Ja a Diego nikdy nebudeme spolu .... Tiež sa musím pochváliť že vydali moje CD s názvom Extrajnera.... pracovala som na ňom ešte popri škole ale boli to len mále úpravy... je vonku už mesiac a ide na dračku... mám veľa vystúpení ale vždy je hlavnejšia škola.. S otcom si stále ledva rozumiem no na vystúpenia chodí so mnou... riadi aj moje účty pokiaľ nedovrším 18 rokov čo bude o 2 mesiace... Dnes nám chce pán riaditeľ niečo oznámiť vraj sa budeme tešiť som zvedavá čo bude.... Akurát sa chystám na vyučovanie... má ma vyzdvihnúť Christopher no neviem kde zase tak dlho trčí...
"" Ahoj Roberta môžem vojsť ?? klopal na dvere a potichu hovoril...
"" Jasne Chris vojdi... Vošiel dnu a prvé čo urobil má pobozkal.. keďže som jeho priateľkou bozk som mu opätovala.. poprial krásne ránko a znovu pobozkal..
"" Ideme na hodinu miláčik ????
"" Jasne poďme... Zobral mi ruku do tej svojej a vykročili sme do triedy.... Kde nás už čakal vysmiaty riaditeľ...
"" Sadnite si študenti Pardoová a González...
Spoločne sme si sadli a netrpezlivo čakali na riaditeľovo prekvapenie...

Poviedka XXII.Sme rodina Kapitola XXXIX.Cozumel

29. dubna 2011 v 15:24 | Dul1604 |  Poviedka XXII.Siempre A Tu Lado. RBD
Ďalší diel mojej poviedky.Nech sa páči.





Oznam 0.2

29. dubna 2011 v 15:17 | Dul1604 |  Oznamy



Takže s poviedkami mi bude pomáhať CULKA36.Prepáčte že som tu dlho neni ale mam pokarhanie riaditelom skoly a furt sa hadam s rodicmi takze je toho teraz vela mozno sa to neskor zlepsi ale zatial mi pomaha CULKAl36 keby sste nieco chceli na mna niake otazky tak ma najdete bud na mojom blogu rebelde-camaleones.blog.cz alebo na fb Laura Dul Balunova.Tak zatiaľ toľko ale cely vikend budem online.Tak vam to vynahradim.

Poviedka XXXII.Kapitola IX.

29. dubna 2011 v 8:29 | Dul1604 |  Poviedka XXXII.Roberta Rey Pardo
Ubehol už nejaký ten mesiac a blížil sa dátum mojich
narodenín.Ako som prednedávnom zistila tak nielen mojich ale aj
Miiných.Dohodli sme sa že nebudemem robiť žiadne oslavy, ale radšej
sa celý náš ročník pôjde poriadne vyblázniť do nočného
klubu.Za tie mesiace sa všetko trochu utráslo, najmä to s Pilar?
ktorá sa k tomu čo spravila priznala a pred všetkými sa mi
ospravedlnila.A potom je tu Diego.Sme velmi dobry kamaráti ale nič
viac.Stále sme spolu,bláznime sa (mimochodom naposledy som skončila v
bazéne) a vela spievame.Máme toho jednoducho vela spoločného.
Miguel sa udobril s Miou.Ale tá mu neodpustila natoľko aby sa dali
znovu dokopy.A moja mačička José chodí s Teom.Neuveriteľné.A Lupe
má nový objav Santosa a okrem toho zistila že má nevlastnú
sestru.Otravnejšie decko som v živote nestretla.Ona totižto chodí
tiež na EWS.Ale v každom prípade Lupe ju má nadovšetko rada aj ked
to nie je obojstranné.
Bol piatok 3.decembra.Dátum mojich vlastne našich
narodenín.Samozrejme sme už boli prichystaný na poriadnu
žúrku.Museli sme objednať celý autobus, aby sme sa mali všetci ako
dostať do mesta.Minulý týžden boli všetky baby nakupovať
šaty.Bolo to pre mňa utrpenie asi preto lebo tam bola aj Mia.A viete
aká je Mia ked je reč o nakupovaní.Napokon som si aj ja kúpila
nadherne šaty.Boli trochu odvážne ale chcem uputat pozornost.Od toho
nevydareného chodenia s Miguelom som s nikým iným nechodila.Dorazili
sme do klubu.Bol novootvorený už len ten názov ma fascinoval "NIGHT
IN THE MEXICO".je to viac-menej pre turistov, ale my sme VIP
hostia.Zvučné mená ako Colucci alebo Bustamante dokážu divy.Nálada
bola neuveriteľná už v autobuse.Spievali sme ako o dušu. V klube to
samozrejme pokračovalo.Giovanni oznámil že je čas prípitku a
čašník nám priniesol poháre.Jedno som vedela šampanské to určite
nebolo. "Gio čo to je?" " írska whisky, miláčik." povedal a priblblo
sa zasmial.Ako inak.Dobehol ku mne splašene Diego s Miguelom akoby sa
pretekali a naraz povedali: " Roberta dnes ti velmi svedčí" a ťapli
si."To sa vám teda podarilo.Chlapci tu máte poháre Giovanni by chcel
povedat pár "teplých" slov." pozrela som na netrpezlivého
Giovanniho.Ten vdačne prikývol a konečne začal : " Tak dnes sme sa
tu stretli, aby .. " prerušila ho Mia : " Giovanni ale toto nie je
svadba. zaplo to aj mne a to mám iba jeden neurón " všetci sa na nej
smiali." Nechaj ma to dopovedať" zlostil sa Giovanni." Tak stretli sme
sa tu aby sme poriadne zapili narodeniny našich krásnych spolužiačok
Miušky a Robertušky.Takže na zdravie." všetci zopakovali a začalo
sa vo velkom piť.Tancovali sme väčšinou všetci spolu.Viete si asi
dobre prestaviť tie hromadné tančeky telo na telo. A potom ma Mia
odtiahla do nejakej miestnosti.Bol tam aj Miguel,Dieg,Lupe a Giovanni."
Mia stalo sa niečo?" " ale neboj Roberto,len potrebujeme tvoju
pomoc.Dostali sme skvelý nápad.Prekvapenie pre našich spolužiakov. "
Tu máš" podala mi nejaký papier." čo to je?" nechápala som to lebo
na tom papieri bol iba nejaký text, ale nič viac. " Je to text mojej
piesne Feliz Cumpleaños ( všetko najlepšie k narodeninám) a chcem
aby ste mi ju pomohli zaspievať" Kedže som za každú srandu
súhlasila som a napokon sa dala nahovoriť aj Lupe.Vyšli sme na mini
podium a začali spievať.Zostala som prekvapná pretože som vôbec
netušila že vedia tak dobre spievať teda až na Diega. A Mia má na
tú nevinnú tváričku hlas ako stará rockerka. Všetci nám tlieskali
a kričali ako šialený. Ja sm si to velmi užívala pretoze to už asi
nikdy v živote nezažijem.Potom výkone sme si museli znovu pripiť.A
viete si to predstavit.Všetci už mali poriadne vypité a to nebola
ešte ani polnoc.Vtedy sa to začalo.Uvidela som tam tyč.Bola taká
sama a ja som si spomenula na staré časy ked som ešte nechodila na
EWS.A tak som začala okolo nej tancovať.Ale podotýkam že som bola
už opitá.nebola som pri zmysloch.No chalani sa dobre zabávali, boli
tam dokonca aj taký, ktorých som nikdy predtým nevidela.Trápne mi to
bolo až vtedy , ked pripitý Giovanni povedal Diegovi : " Diegito
dávaj si pozor aby sa ti nepostavil ked tak na nu pozeraš" " Giovanni
sklapni" Práve vtedy mi došlo,že je načase skončiť.Tak fajn ešte
jedna otočka a padám.No Diego ma predbehol.Naštvane ku mne podišiel
a prehodil si ma cez plece a ani neviem kam sme šli.Bolo mi strašne
zle a ktomu ma Diego niesol dole hlavou. " Diego ak ma okamžite
ne-nepustíš tak sa povraciam."Vieš ja- ja to urobím."citíla som
čerstvý vzduch.Diego ma položil na zem a chytil za ruku a ťahal
bohviekam. " Kam - kam ideme?" už sa mi riadne plietol jazyk." do
môjho bytu" odsekol mrzuto Diego.Už som mu musela liezť na nervy." A
nemôžeme si vziať taxík láska?" divne sa na mna pozrel."Idem
trošičku krivo, ale len trošku." " ešte dve ulice a sme tam, musíš
sa vyvetrať. Ako vidím ty sa opiješ aj z jedneho poháru." urazene
som nanho zazrela.Po pár minútach sme už boli pred jeho bytom a ja
som to už nemohla vydržať.Ovracala som ho."Diego prepáč.Velmi ma to
mrzí." "To nič ved ja ti to vrátim" tajnostkársky sa usmial.Otvoril
dvere,hned si dal dolu to ovracané tričko.Bol taký nádherný.Ja som
len pozerala s otvorenými ústami.Diego ma zobral na ruky a ja som sa
citila ako v nebi.To sa nedá slovami ani opísať, ale potom
nasledovala krutá realita.Totižto skončili sme v sprche nalepený na
sebe,pretože Diego bránil utiecť. "Diego nie prosím nerob to ,
prosím Diego" už som vrieskala." Miláčik mám pre teba zlú spravu
tečie tu iba studená voda"Pustil vodu a ja som stale vrieskala, bila
som ho no uplne zbytočne." To aby si sa spamätala." Bola som mokrá do
poslednej nitky ale Diego na tom nebol o nič lepšie.Bola mi hrozná
zima."Už stačí prosím." "čo za to?" spýtal sa Diego.

Poviedka XXIII , Kapitola XI.

29. dubna 2011 v 8:28 | Dul1604 |  Poviedka XXIII.Diego a Roberta
Smutná zo všetkého
"Diego čo tu robiš ? "spýtala som sa ho keď som ho zbadala
"Chcem sa stebou porozprávať o tom čo si videla .. Roberta to neni
pravda never môjmu ocovi a Paule oni nás chcú rozdeliť "
"Diego nemám chuť počúvať klamstva " a začala som plakať
"Lenže to neni klamstvo ja som ty nikdy neklamal ja som ty vždy
hovoril pravdu "hovoril Diego a už aj on mál slzy na krajičku
"neverím .." a odišla som
"Ale ja ťa milujem " kričal som ale ignorovala má
ROBERTA
Prišla som do izby s plačom naštastie tam nebola ani Lupe ani Jose
.Keď som pučala že už prichádzajú rýchlo som si utrela slzy a
robila som sa že nič sa nestalo ale prišli na to že niečo sa stalo

Poviedka XXXII.Kapitola VIII

29. dubna 2011 v 8:26 | Dul1604 |  Poviedka XXXII.Roberta Rey Pardo
S Diegom sme sa na seba pozreli.Hlavou mi prebehlo všeličo, napokon
som sa však spýtala Gandíu. " Ale prečo pán riaditel?" " Pardová
vy sa ešte pýtate?Mám hned tri dôvody.Po prvé v noci ste nespali vo
svojej izbe ale s Bustamantem.Po druhé ten plagát v hale.A po tretie
napadnutie vašej spolužiačky.Ešte nejaké otázky?A skoro som
zabudol v riaditelni vas čaká vaša matka a kebyže nie je jej určite
by som vás vyhodil" samozrejme ako inak." Neviem kto sedí u vás v
riaditelni, ale ja matku nemám, takže nech sa pači pokojne ma
vyhodte.José Luján mi vravela aké je to žiť na ulici."
Diego len nadvihol obočie.A Gandía si to vôbec nevšímal asi mu to
už Alma stihla porozpravat. V riaditelni som sa usadila a nevnimala som
čo hovorí.Aj tak sa rozpraval len s Almou Rey.Prestavalo ma to tam
baviť tak som si začala pospevovat jednu piesen od Luny Tunes. Milujem
tých dvoch týpkov.Diego si to všimol a len sa krásne na mna usmial a
začal si pospevovat spolu so mnou.Len tak sme si tam rapovali akoby sa
nič nedialo.Prerušil nás až riaditel. " Mládež obidvaja s tým
okamžite prestante.Dohodli sme sa že máte dokonca týždna zakaz
vychadzat zo skoly.S vasim otcom sa porozpravam neskor." pozrel sa na
Diega." a teraz už chodte nech vas už nevidim" Vysli sme s miestnosti
a Alma samozrejme utekala za mnou." Zlatko,princeznička mozme sa
porozpravat?" " Nie nemozeme pani Reyová." odsekla som." Viete čo?
Radsej sa chodte pretrčat do baru okolo tyče tam patrite." videla som
ako sa jej do očí tlačili slzy asi som to prehnala."Roberta Alejandra
som tvoja matka a ty ma budes pocuvat" " moja matka zomrela v den ked sa
z nej stala notorická klamárka"Zbohom pani Reyová" a odišla
som.Diegosi to všetko vypočul a okamžite utekal za mnou." Roberta
prečo sa tak spravaš k svojej mame?" " Lebo sa mi chce" odbila som ho
nemala som naladu sa s nim o tom rozpravat.šla som do svojej izby.Ako
zvyčajne tam nikto nebol.Mne to tak vyhovovalo.Práve som sa
prezliekala ked niekto vstúpil do izby."Ktoreho debila neucili
klopať?" povedala som nahnevane."To som ja Roberta" ozval sa potichu
Miguel."Ach prepáč nevedela som že si to ty" "To je v
poriadku,musíme sa ihneď porozprávať" "To som už dnes počula a
nedopadlo to práve najlepsie." povedala som sarkasticky."Ale mas
pravdu.Asi chces to čo ja takže budem priama.Miguel viem že si super
chalan skvelý kamarat ale nič viac.Nikdy by nam to nefungovalo a ty to
dobre vieš.A okrem toho kto by chcel chodit s najvascou kurvou na
skole?" Miguel na mna pozeral v nemom uzase."Roberta to nie je pravda si
uzasna baba a mam ta strasne rad, ale skor ako sestru.Už mi nepripada
take romanticke strkať ti jazyk do ust.A co sa tyka Diega bud s nim
stastna.Vzdy som vedel ze to nie je nenavist ale laska." chvilu som
premyslala nad tym co povedal."Miguel čo to preboha trepeš?Ja s Diegom
nechodim a ani nikdy nebudem.Ale ty sa drž s Barbie"provokovala som
ho.No on ma silno objal a povedal celý vysmiati." Zbohom laska" a
odisiel.To je pripad a že ja som šialena.Ale nakoniec som rada ze sme
ostali kamarati.Nechcela som dalej len tak necine sediet na posteli tak
som sa vybrala hladat tu miestnost kde sme s Diegom spali.Dlho mi to
netrvalo v čo som ani nedufala.Ked som vosla dnu bolo tam presne to čo
som potrebovala.Sadla som si na zem a vzala čierne gitaru.Snad to
nebude nikomu vadit.Zacala som hrat a spievat piesen Extranjera(
cudzinec) ktoru som zlozila este v case ked som nechodila na
EWS.Vystihuje presne to čo teraz cítim.Ked som spievala nevnímala som
okolitý svet.Zrazu sa okolo mna nieco mihlo. Bol to Diego a naznačoval
aby som pokracovala.Ked som dospievala, zadívala som sa na Diega.Uprene
sa na mna pozeral.Po chvilu prerusil ticho."Roberta netusil som ze vies
hrat a dokonca aj tak nadherne spievat." " ty o mne toho este vela
nevies."povedala som s usmevom na perach.Bola som rada ze sa mu to
pacilo."Nevies koho je ta gitara?" " viem je moja.Tiez hravam ked mi je
na nic" "Naozaj a čo na to tvoj otec?" "No vieš Rob on o tom nevie tak
prosim nikomu to nehovor"prikyvla som.Potom sa ma spýtal na moju matku
,tak som mu vsetko vyrozpravala ako mi cely zivot klamala o otcovi a on
len neveriacky krutil hlavou."Vies co prave som sa rozisla s Miguelom"
usmiala som sa."To kvoli mne miláčik?"uškrnal sa Diego."Nie kvoli
Mii,Dieguško" Diego sa zacal nenormalne rehotat." Ježišmaria Roberta
ja som nevedel že si lesba .A este ktomu sa ti paci Mia" " Haha Diego
strasne smiesne" mne sa to vobec nezdalo vtipne ale on sa nadalej
smial.Tak som mu vrazila taku symbolicku facku.To aby sa spamatal.No ani
trochu to nepomohlo.Pred par dnami ma ani vo sne nenapadlo , ze je to
taky uzasny clovek.

Poviedka XXXI.Kapitola III.

29. dubna 2011 v 8:26 | Dul1604 |  Poviedka XXXI.Dulce y Christopher
štastný !

Prešiel mesiac odkedy som povedala Uckerovi že spolu už nie sme
stále ma to mrzí .Keď sa vidíme tak si len povieme ahoj a nič viac
.
Ešte stále vidím v jeho očiach takú iskru .Ja to bez neho
nevydržím musím byť sním pomyslela som si keď som ho naposledný
zazrela v kaviarni s Ponchom a s Any .


Poviedka XVIII- Kapitola XXVIII-Návrat s radostnou novinkou pokračovanie

29. dubna 2011 v 8:24 | Dul1604 |  Poviedka XVIII.Diego a Roberta
Pokračovanie poviedky XVIII.nezmestila sa do článku tak som to musela rozdeliť.
"Diego. Poďme sem. Tu sú pekné vecičky pre Miiné bábo." "Dobre. Tak poďme dnu." Vošli sme dnu. "Dobrý deň. Nech sa páči. S čím vám pomôžem?" "Dobrý deň. My by sme chceli radi niečo milé pre bábo." "Hm. A bude to dievčatko alebo chlapček?" "No to nevieme. Naši priatelia sa dohodli, že nechcú vedieť, že čo to bude." "Aha. Tak nájdem vám niečo pre dievčatko a aj pre chlapčeka." a už niekam odišla. "Roberta. Mohol by som niečo povedať?" "Jasné. Čokoľvek." "Kedy aj my budeme mať bábo." a v jeho očiach sa objavili iskričky túžby po bábätku. "Neviem Diego. Počkajme ešte chvíľu a potom môžeme mať aj my bábo." "Ale moja. Čo keby sme popracovali na bábätku teraz, keď sme tu v tomto krásnom slnečnom meste." "Diego prepáč. Ale ja sa ešte nato necítim. Nechcem ti kaziť radosť a nič ti túžbu mať bábo, ale ja sa ešte stále boj ím, že kebyže som bola tehotná o to naše dieťatko môžeme znova prísť. Stále si pamätám tvoje slová, že sme prišli o naše bábo. Ja to už nechcem zažiť." "Drahá. Nemusíš sa toľko báť. Už nám naozaj nik neublíži............No tak dobre. Keď ty budeš šťastná takto, tak ja budem takisto." "Dobre." "Tak tu sú tie vecičky." ozvalo sa poza nás. "Jéj. Tie sú krásne. Určite sa budú páčiť našej Barbie." "To hej. Sú naozaj krásne." "Tak ich beriete? Môžem vám ich zabaliť?" "Áno. Ďakujeme za pomoc. Ste veľmi milá." Pekne sme vyplatili a šli sme ďalej. Zastavili sme ešte v kaviarni, aby sme si oddýchli. Tam sme strávili asi takú polhodinku. Keď sme vyšli z kaviarne, tak Diego zahlásil. "Roberta. Môžem ťa nachvíľu nechať samú?" "Týka sa to darčeka pre mňa?" "Áno týka." "Tak to hej. Tak to choď a dávaj si pozor. Nieže ti ma niektorá sex y ženská zbalí. A nato zlé radšej ani nemyslím. To aby som to neprivolala." "A ja mám čo povedať. Vieš ako sa bojím, že ti ma niekto zbalí a ty ma necháš. A aj ja radšej nechcem myslieť nato zlé, lebo čo i len na aké pomyslím, tak si spomeniem nato čo sa ti stalo, a to by som už neprežil, keby sa ti niečo také znova stalo." povedal som so smútkom a strachom v hlase. "Dosť. Ja ti zlepším náladu." a pobozkala som ho. "Tak to je krásne zlepšenie nálady. A už by sme mali ísť, nie?" "No to už by sme mali." Ťažko sa nám lúčilo, ale nejako sme sa od seba rozdelili. Počkala som kým Diego odíde a šla som aj ja.
Cestou som rozmýšľala čo by som mu kúpila. Nič ma nenapadlo až kým som nezbadala v jednom zlatníctve prívesok tvare gitary. Bol taký krásny. "Hm. Tak toto sa mu bude určite páčiť." prebleslo mi mysľou. Vošla som dnu. "Dobrý deň milá slečna. Prajete si s niečím pomôcť?" ozval sa príjemný mužský hlas, ktorý som z niekadiaľ poznala, iba som si ho nevedela zaradiť kde patrí. "Roberta????? Si to ty?" "Leo? A ty tu čo robíš?" "Najprv mi odpovedz čo tu ty robíš." "No................... to je na dlho. Takže ty mi radšej povedz čo tu ty robíš." "No ja tu brigádujem." "Čo ako klenotník.?" "Hej. Ale len dočasne. Potreboval som si niečo našetriť, aby som mohol niečo pekné kúpiť mojej priateľke a maličkému synčekovi." "Čo? O tom sa nám milý Thomas nepochválil." "Nemal ako. Vedel len to, že som si našiel priateľku. O tom, že som sa pred týždňom stal hrdým ockom nevie." "Fíha. Tak to si ma riadne prekvapil. Nečakala by som to." "Ani ja, že vo svojich dvadsiatich rokoch sa stanem otcom. Ale ak ti mám povedať, tak som veľmi šťastný. Enrique a moja krásna Cleo sú tie moje najväčšie poklady, ktoré nadovšetko milujem a spravil by som pre nich všetko čo bude v mojich silách." "Tak to gratulujem. Som šťastná, že môj kamarát je takýto veľmi šťastný, a že je ockom." "Fajn. Dosť ma mňa. Tak čo naša veľká rebelka potrebuje?" "No rada by som ten prívesok s gitarou, na ktorú by som chcela dať niečo vygravírovať." "Nemusím hádať ani pre koho. Thomas mi vravel, že ste konečne spolu s Diegom. Že ste si toho prežili dosť. Viac mi už nespomínal." "Tak to hej. Som taká šťastná, že neviem to ani opísať." "To ani netreba. Tebe to rovno srčí z očí. Nikomu ani nemusíš nič hovoriť a vie, že si beznádejne zamilovaná do Diega. A ináč som rád. Počas toho ako študoval na EWS, tak som vás mohol oboch spoznať. A najviac mi stačilo, keď José na tvoj rozkaz dala pavúka do topánky." "No to bolo zábavné. Nemohla som z toho akí boli všetci z toho............." "To hej. A kde ti to mám poslať, keď to bude hotové." "Počkaj dám ti adresu môjho hotela." "Dobre. Tak môžeš diktovať." Nadiktovala som mu adresu môjho hotela. Ešte som sa s ním chvíľu bavila a spomínala na staré časy a spomenula som mu aj prečo som sem vla stne prišla a ako sme sa znovu dali dokopy. Potom sme sa pekne rozlúčili a ja som šla na hotel.
Medzitým ako sa vracala Roberta na hotel, tak Diego kráčal a rozmýšľal čo by také pekné a nezabudnuteľné kúpil svojej krásnej rebelke. Ako tak kráčal a rozmýšľal, tak natrafil na mále klenotníctvo. Vošiel dnu. "Dobrý deň milý pane. Prajete si s niečím pomôcť alebo poradiť?" opýtala sa milá predavačka poza pultu. "Neviem. Chcel by som niečo pre moju priateľku." "A čo by to bolo?" "Neviem. Rád by som jej chcel dať niečo také, na ktoré nezabudne a bude jej to pripomínať mňa." "Aha. Máme niečo také, ale musím ísť preň dozadu." a už sa tam ja vybrala. Za necelé dve až tri minútky už bola späť. "Tak toto sa jej určite bude páčiť." a ukázala na prívesok v tvare srdca, ktoré bolo rozdelené na dve časti. Chytil som si ho do ruky. Obzeral som si ho a potom som povedal. "Je to krásne. Trafili ste presne. Toto sa jej bude určite bude páčiť. A mohol by som na tie dve časti dať niečo napísať?" "Áno môžete. Takže to znamená, že budú dva prívesky." "Áno. To budú. A ak by sa dalo, tak by to mohlo byť hotové do pozajtra?" "Áno." Aj ja som tiež nadiktoval adresu hotela a tiež som sa vrátil na hotel. Keď som prišiel na hotel, tak som na recepcii všetko povedal a vysvetlil a šiel na izbu, lebo mi povedali, že Roberta je na izbe.
Otvoril som dvere a vošiel som dnu. V izbe nebola, lebo som počul tečúcu vodu z kúpeľne. Položil som si veci, ktoré som držal v rukách a vybral som sa za ňou do kúpeľne. Stála tam zahalená v župane a napúšťala si vodu na horúci kúpeľ. Po špičkám som podišiel k nej a objal som ju. Zmykla sa a začala kričať. "Zlatko. To som ja. Nemusíš až tak kričať, že ťa počuť až na chodbu." Otočila sa ku mne. "Diego. Ty si sa zbláznil? Vieš ako si ma vystrašil?! Chceš aby som dostala infarkt alebo čo?!" "Nie. To nechcem." "Tak ma tak viac nestraš, lebo sa mi niečo stane a ty budeš zato zodpovedný." "Nie. Tak toto nechcem. To by som neprežil, keby sa tebe kvôli mne niečo stalo. To by som si celý život bil hlavu o múr a vinil sa, že som ti niečo urobil. Stále by som to mal pred očami." a už mal slzy na krajíčku. "Láska. Prepáč, že som bola na teba taká zlá. Ale ty si ma tak vystrašil." a nežne som ho pohladkala po tvári. "Roberta. Nie. To ja sa ti ospravedlňujem zato, že som ťa vystrašil. Nechcel som. Ale keď ty v tomto županíku vypadáš tak sexy, že neodolal ťa objať." "Aha. A ani nemusím hádať načo práve myslíš a čo by si chcel teraz." Diego sa len lišiacky usmial a vášnivo ma začal bozkávať. Jemným ťahom svojej ruky mi rozviazal župan. Takže som pred ním stála úplné nahá. Zobral ma na ruky vložil do vody. Rýchlosťou blesku sa vyzliekol a aj on vošiel do vody. Pritúlil sa ku mne a potichučky mi šepkal tie najkrajšie slová, ktoré sa mi rozplývali v ušiach, že mi prebehli zimomriavky po chrbte nato, že som v horúcej vode. "Roberta. Mohol by som sa ťa niečo spýtať?" "Áno mohol." "Keď ty budeš mamina a ocko. Tak aké mená by si chcela pre detičky." "No..........nadtým som ešte n erozmýšľal. No, ale keď si sa ma nato teraz spýtal, tak ti poviem, že ešte nemám nič vymyslené." "Aha." "A ty máš?" "No ......... Ja už mám. Ak by to bolo dievčatko rád by som chcel, aby sa volala po mojej mame alebo po jej mamine. A ak by to bol chlapček, tak by sa volal Luis alebo Christopher." "Tie mená pre chlapčeka sú krásne. Aj ten nápad, aby sa dievčatko volalo po tvojej mamine je pekné. Iba nerozumiem prečo chceš, aby sa volalo po mne." "Lebo. Tvoje meno je pekné a hlavne jeho nositeľka mena je žena, ktorá ako vstúpila do môjho sveta, tak mi ho obrátila celý naruby. Ale krásne naruby. Dodala si mu to čo mu chýbalo a to čo som vždy hľadal. Si ako moje noty, podľa ktorých hrám a spievam hudbu lásky, ktorú cítim v každej jednej bunke môjho tela." "Diego. To je krásne................Hm. Tak potom to chcem, aby sa volalo Roberta. A moje mená pre chlapčeka sú teraz tvo je a ešte ma napadlo, že by sa mohol volať po mojom ockovi." "Hm. My sa vždy v niečom zhodne a a vzájomne sa dopĺňame." Takto o menách a o všetkom možnom o nás sme sa rozprávali dosť dlho, až kým som nepocítila, že ma Diego jemne hladká po chrbte. Bolo mi to veľmi príjemné. Otočila som tvár k nemu a pobozkala som. Naše bozky čoraz viac a viac naberali na intenzite, že sme skončili tam, kde pred hodinou behali Diegovi myšlienky.
Po našej dlhej, ale zato krásne strávenej chvíli sme sa zababušili do osušiek a vyšli sme von. Obaja sme si zastali pred skriňu a preberali si veci čo si oblečieme na večeru. Síce bude jesť tu v hotely. Obom sa nám nechce ísť dole, takže sme si obliekli len niečo obyčajné. Keď sme boli hotoví, tak sme si objednali večeru do izby. O polhodinu niekto klope na dvere. Z poza dverí sa ozve. "Hotelová služba. Nesiem vám vašu večeru, ktorú ste si objednali. "Diego ideš mu otvoriť?" "Jasné miláčik. Už tam idem." Zodvihol som sa z postele a šiel som mu otvoriť. "Tak kde vám to mám dať." "Dajte nám to na terasu." "OK." a už nám to aj tam dal. "Tak ďakujeme vám a tu je vaše prepitné." "Ďakujem. Ste milý." Hotelová služba odišla a ja som šiel za Robertou, ktorá sedela na posteli a niečo písala na mojom počítači. "Láska. Čo píšeš?" "Ni č také. Iba zopár nezmyselných slov." "Ukáž. Môžem si to prečítať?" "Hm. Jasné." Začal som čítať. "Roberta. Veď je to krásne. Veď to znie ako pieseň. A máš aj pre ňu názov?" "Ešte nie." "Aha. Mne sa tam hodí názov No Pares, keďže sa v texte nachádza. A naozaj je prekrásna. Ja na ňu nemám slov." "Ďakujem. Ty mi vždy pri tých mojich nezmysloch vždy povieš, že je to pekné." "Musím. Lebo ty si ešte stále neveríš, že si dobrá vtom čo robíš. Stále sa tam nachádza ten maličký strašiačik s meno Alma Rey." "To hej. A ani sa nečudujem. Žiť so známou speváčkou a ešte, že je tvoja mama. Je to naozaj ťažké. Ale s tebou sa mi všetko aj to najťažšie zdá, že je ľahké a ja to zvládnem." "Aj ja si to myslím. A poďme sa najesť, keďže nám doniesli to jedlo, lebo nám vychladne a už nebude jedlé." "Dobre Diego. Tak sa poďme najesť." a už som sa vybrala na terasu. Za pätami som mala svojho krásneho Diega. Odsunul mi stoličku a ja som si sadla. Potom si sadol aj on. Boli sme takí hladní, že sme všetko zjedli za necelú polhodinu. S plnými bruškami sme si sadli na hojdačku. Ja som si oprela hlavu o Diegove rameno a pritúlila som sa k nemu. Diego si to všimol a objal ma ešte silnejšie. O necelú chvíľu som už spala.
Pozeral som sa na spiacu Robertu schúlenú v mojom náručí. Bola taká krehká ako porcelánová bábika. Nechcel som ju budiť, tak som ju jemne nadvihol a odniesol do postele. Položil som ju naň a prikryl dekou, ktorá ležala vedľa postele. Za ten čas čo spala, tak som vymyslel všetko na znovu požiadanie o ruku. Chcel som to tak, aby sme nato obaja nikdy nezabudli. Vymyslel som to tak, že som do toho zakomponoval Striebornú ľaliu. Bude to zaujímavé. Tým, že som si ju takto znova získal, tak to bude naozaj pekné. Určite sa to bude páčiť aj jej. Zašiel som aj na recepciu a vybavil potrebné veci, ktoré boli ešte treba vybaviť. Medzitým ako som sa vracal na izbu už moja kráska stále spala. Už som bol aj ja unavený. Ľahol som si k nej a pritúlil sa. O pár minút som už aj ja spal.
"Dobré ránko zlatíčko moje krásne. Vybúvalo si sa mi?" "Áno. Búvalo sa mi ako v bavlnke." "Tak to som rád." "Diego. A ako som sa dostala sem. Pamätám si len to, že som zaspala v tvojom objatí." "Odniesol som ťa." povedal som a usmial sa na ňu. Ona môj úsmev opätovala a darovala mi sladkú odmenu v podobe bozku, ktorý som jej tiež musel opätovať. Okrem jedného som jej dal asi tisíc a vždy boli iné, ale vždy som do nich dal plno lásky a nehy. Nech stále cíti, že je milovaná len a len mnou a nikým iným. Vedela to, lebo tie jej bozky boli plné jej citov ku mne. Takto sme sa bozkávali asi desať minút. Podstate a neviem. Naše ranné romantické chvíle prerušilo zvonenie mobilu. Odtrhli sme sa a ja som sa natiahol po ňom, keďže ležal na nočnom stolíku. Pozrel som sa či je to môj alebo Robertin. "Láska volá ti mamina." povedal som a podal jej ho. Ona si ho zobrala a zodvihla. "Ahoj mamina." "Ahoj zlatíčko moje. Veľmi nám tu chýbaš." "Aj vy mi veľmi chýbate." "Roberta. Prečo si nám, tak dlho nezavolala?" "Hups. Zabudla som. Prepáč." "Ty si zabudla na nás kvôli Diegovi však?" "Hm. Áno. A ďakujem ti, že si mu povedala kde som." "Vy ste spolu však?" "Sme. A už dúfam, že nás naozaj nik nerozdelí." "A je s tebou?" "Je. Leží pri mne a usmieva sa." "Zlatíčko moje. Dúfam, že keď sa vrátite domov, tak nebudem babku." a smiala sa. "A keby sa ti stalo?" a už som sa aj ja smiala. Diego ničomu nechápal. Len neveriacky krútil hlavou. "Ale nie. Ja sa tomu poteším. Budem veľmi rada, ak sa to podarí. A ináč mám novinku. Naša José s Lupitou budú mať v Deň zamilovaných svadbu." "Čo? Obe? A naraz?" "No naraz. Tak sa dohodli. Bude krásne." "To bude. A kedy mi to chceli oznámiť?" "No chceli ti to oznámiť hneď v prvý týždeň ako si do MIAMI prišla. No, ale keď vedeli, že si zranená, tak to radšej nechali tak. No, ale keď sa dozvedeli, že Diego šiel za tebou, tak sa rozhodli povedať to mne, aby som ti oznámila ja. Obe vedeli, že sa dáte znova dokopy, lebo vaša láska je tou najsilnejšou a najviac skúšanou akú kedy poznali. Možno ešte viac ako je láska skúšaná v telenovelách." "Tie moje zlaté cicušky. Ani si nevieš predstaviť ako sa na ich svadbu už teraz teším." "Aj ja." "Mami a ináč ako sa máte. Ako sa má moje malé zlatíčko?" "Úžasne. Je taká krásna. Od tvojho náhleho odchodu tak vyrástla." "A ocko ten sa má ako?" "Super. Obe nás tak rozmaznáva. Je úplne zlatý. Pomáha mi s Natálkou. Keď sa občas zobudí v noci, že je hladná, tak bezproblémov vstane a nachová ju. A ak mám povedať. Vie ju hneď utíšiť ako j a a mňa to štve." "To vidno, že si získal naše srdiečka hneď pri prvom pohľade na nás." "To hej. A ty sa pochváľ ako sa máte?" "Prekrásne. Doháňame to čo sme zameškali. Akurát, keď si nám volala, tak sme si vychutnávali rannú romantiku." "Prepáč princeznička. To som nechcela." "Nič sa nestalo. Aj tak som ho už chcela stopnúť a vstať z postele." a usmiala som na Diega. "Aha. A kedy prídete domov?" "Neviem. Čaká nás oslava narodenín. No asi po sviatkoch." "To znamená, že naozaj nebudeš s nami na sviatky?" "Nie tak celkom. Diegovi napadlo, že či by sme neuskutočnili videohovor." "To ho čo napadalo?! Ale je to dobrý nápad." "Mami ani nevieš ako teším, keď si budeme volať." "A kedy?" "Na Vianoce. Poprajeme si všetko čo treba a ja môžem vidieť moju maličkú sestričku." "Ani ja sa neviem dočkať, keď ťa uvidím." "Dobre maminka. P ozdravuj ocka a daj Natálke pusinky za mňa." "Jasné. Dám. A aj ty pozdravuj Diega a nech mi dáv na teba pozor. Nech sa ti nič nestane." "Jasné. Pozdravím ho. A ahoj." "Ahoj princeznička." Keď som s maminou dovolala, tak som podala Diegovi mobil nech ho položí na nočný stolík. On ho odložil a spýtal sa ma.
"Roberta. Čo chcel tvoja mamina?" "No nič také. Iba ako sa máme. A či sme už spolu. A ešte, že pôjdeme na svadbu." "Aká svadba? A komu?" "No aká svadba, ale aké svadby. My ideme na dve a to na Deň zamilovaných, lebo moje cicušky idú pod chomút." "Čo? To, ale ide. Najprv Mia s Miguelom a teraz José s Teom a Lupita so Santosom. Mám pocit, že sa roztrhlo vrece so svadbami." "To hej. Ale teším sa na ich svadbu. Určite budú prekrásne ako princezničky. Som rada, že sú šťastné." "Aj aj som rád. Lupita si kvôli Nicovi vytrpela dosť. Je načase, aby bola naozaj šťastná a José tiež. Iba si ešte stále neviem zvyknúť na nového Gastona. Je úplné iný, ale som rád." "Aj aj som rada. Hlavné je, že José je spokojná. Má to čo si priala. Má brata, ktorý ju má rád. Má Tea, ktorý je pre ňu ako stvorený. A moja Lupita. Som taká šťastná, že má Santosa. Nášho záhadného a sexy priateľa." "Láska. To myslíš, že ja som menej sexy ako Santos?" a hral som urazeného. "Nie láska moja. Ty si ten najsexy chalan z celu Mexika a aj na celej zemi." a nežne som ho pobozkala. "Tak to až tak? a usmial sa. "No až tak. A čo budeme robiť?" "No neviem. Mne sa nechce ešte vstávať. Čo keby sme len tak ešte leňošili a potom pôjdeme na pláž?" "S tou plážou súhlasím. No, ale ty nie si hladný?" "Nie. Keď mám teba pri sebe, tak nepotrebujem jedlo." "No určite. A tí muzikanti čo sa ti ozývajú je čo?" "Dobre. Tak žiadne leňošenie. Ideme sa najesť a potom na pláž." "To je lepšie. A hopsa hore. Lebo, keď prídeš pozde, tak budeš hladný." "Vyzývaš ma na súboj?" "Nie. Nechcem, aby to dopadlo tak ako včera. Ja chcem iba to, aby si sa postavil z postele a šiel sa prezliecť." "Aha. Tak to som rád. A ;už idem." Naozaj po mojich slovách vstal a šiel sa prezliecť. Rýchlo si na seba obliekol plavky a tielko, ktoré mu jemne rysovalo svaly, ktoré ho zmužnievali. "Tak už môžeme ísť." povedal som a podišiel k Roberte."Fíha......................No ja neviem či by som mala ísť s takýmto sexy priateľom pri sebe." "Ale moja. Veď vypadám rovnako ako vždy." "Možno. Ale mám pocit, že si viac zmužnel." "Ale nie. To sa ti naozaj len zdá a poďme už." "Fajn." Zobral som nám veci a šiel za ňou. Ona už bola vonku a čakala ma. "Tak už som tu. Kam sa ideme najesť?" "Neviem. Najesť sa môžeme tu na hotely a potom na tú pláž." "OK. Tak poďme." Vošli sme do reštaurácie v hotely a objednali sme si len niečo ľahké. Ja som si objednala ovocný šalát a moje zlatíčko hranolčeky so syrom a kečupom. Síce je to naše prvé jedlo, ale keď tak nadt ým uvažujem, tak podľa toho koľko je hodín, tak namiesto raňajok sme mali obed. Najedli sme sa a šli sme na pláž. Našli sme si krásne miesto s lehátkami kde sme si zložili veci a šli sme rovno do vody. Vo vode sme sa bláznili ako dve malé deti, ktoré sú prvýkrát niekde pri mori. Bolo to krásne. Bolo super. V mori sme strávili asi takú hodinku až hodinku a pol. Potom unavení sme si ľahli na lehátka a opaľovali sme sa. Ja ani neviem ako, ale zaspala som. "Zlato. Ty mi búvaš." "Trošku." "No ani sa nečudujem. Veď v tej vode sme sa bláznili ako malé deti." "No hej. To je fakt." "A nie si smädná. Ak chceš tak nám zbehnem niečo na pitie zobrať." "Rada by som si dala niečo chladené." "OK. Tak ja som tu z dvoma chladenými kokteilmi pri tebe." a už ma nebolo. "Dobrý deň. Mohol by som si poprosiť dva chladené ovocné kokteily?" "Áno. Už aj budú." "Tak nech sa páči. Tu sú vaše kokteily." "Ďakujem." a odišiel som za mojou kráskou k lehátkam. "Nech sa páči moja milá. Tu je vaše drahocenné pitie." "Ďakujem láska." a zobrala som si pitie. Diego si sadol na lehátko a spolu sme si vychutnávali slnečné lúče v MIAMI. Na pláži sme boli až dovčera. Unavení a opálení sme sa vrátili na hotel. Prvé čo bolo, keď sme prišli bola sprcha a potom posteľ. Neviem ako sme to obaja zvládli, ale po hodine sme už ležali v postele a po piatich minútach sme už spali ako malé bábätka.
Ani neviem ako, ale tie dva dni do Vianoc ubehli ako voda. "Zlato. Vieš aký je dnes deň?" "Jasné. Sú predsa Vianoce." "Diego. A kedy zavoláme mojim rodičom?" "Neviem. Ak chceš, tak aj teraz. No iba jej bude treba zavolať, nech vie, že má ísť k počítaču a prihlásiť sa na skyp." "Aha. Tak ty nachystaj počítač a ja za ten čas zavolám mamine." "OK. Tak ja to idem chystať." povedal som jej. Zobrala som si mobil a vytočila maminu. "Ahoj mamina. Šťastné a veselé." "Ahoj princeznička. Aj vám šťastné a veselé." "Mamina. Ja by som vás chcela poprosiť či by ste si nemohli zapnúť skyp. Chcem vám spolu s Diegom zavolať." "Jasné. Už je to nachystané. Tak ja idem končiť a môžeme si zavolať." "Fajne. Tak zatiaľ ahoj." "Ahoj." "Tak už sa môže volať." ozval sa poza notebooku Diego. "Už idem. Zasadli sme si pred neho a zavolali sme mamin e. O chvíľu sa objavil obraz. "Ahoj mamina ahoj ocko." "Ahojte. Princezná ty si kedy stihla zmeniť farbu vlasou a trocha sa ostrihať?" "No asi dva dni potom ako som sem prišla." "Aha." "A kde je Natálka?" "Natálka spinká." "Škoda. Chcela som ju vidieť. Ale počkám si. Veď deň po Novom roku sme doma." "Čo? To nejako skoro." "Ale Alma. Veď sme tu už dlho a už nám chýba Mexiko a naši priatelia." povedal Diego. "Ja viem. Iba či si ešte nechcete užiť to, že ste spolu len vy dvaja?" "To áno. Ale my si to užívame už teraz." povedali sme obaja naraz a začali sme sa smiať, pričom sme nakazili aj mojich rodičov a už sme sa smiali všetci štyria. "A už dosť. Už ma bolí brucho." ozvala som sa. "No to hej už by bolo aj dosť." a zrazu sme všetci stíchli. "Roberta a Diego. Mohla by som sa vás niečo opýtať?" "Áno ocko. Môžeš." "Kedy budete mať svad bu?" S Diegom sme sa pozreli na seba a potom na obraz v počítači a dosť nahlas sme povedali, že ešte nevieme, lebo ja som Diegovi vrátila snubný prsteň. "Dobre. Ako vidím, tak som vás tou otázkou troška rozrušil." "Ale nie Martin. Iba sme to nečakali." "Dobre. Tak mi už musíme končiť, lebo ešte ideme na návštevu tvojej mamine." "Aha. Tak ju odo mňa pozdravte a povedzte jej, že jej prajem krásne Vianoce a Šťastný nový rok." "OK povieme. A krásny zvyšok dňa vám prajeme." "Aj vám." povedali sme a ja som im poslala pusinky na rozlúčku. Po videohovore sa ma Diego spýtal. "Láska. Je všetko v poriadku? Lebo mne sa zdá, že si nejako posmutnela." "Trošku. Už chcem byť doma. chcem vidieť maminku, ocka, Natálku, José a proste všetkých našich priateľov. A keď sme pritom. Tak som ti zabudla povedať, že som sa stretla s Leom Thomasovým bratranc om." "Čo? to je ako možné?" "No robí tu. Síce ako brigádnik, ale aj tak. A je hrdým ockom malého Enriqueho." "On je už ocko?" "No už je. A ináč pozdravuje ťa." "Aha fajn. To je milé. Aj ja jeho." "Diego. ty si mi zosmutnel, keď som povedala, že je hrdým ockom." "Možno." "Nie možno, ale určite. Viem ako sa pozeráš na rodinky s detičkami. Viem ako túžiš po nich. Vidno ti to v tvojich očkách. V každom tvojom pohľade." "Dobre. Vidno, že ma poznáš. Tebe neunikne absolútne nič. Ani to, že aj ja chcem byť ockom." "A keď ti poviem, že som nato pripravená mať s tebou detičky, tak ti s tým zlepším náladu?" "Myslíš to vážne?" "Áno. Nikdy by som nemyslela nič tak vážne ako toto." "Tak to je super." a už sa na mňa lišiacky usmial. "Diego. Ale nie hneď teraz. Skús vydržať potom ako si dáme darčeky." Trošku zosmutnel, ale jeho lietajú ce iskričky v jeho hnedých očkách zostali." "Dobre. Tak nech je už večer. A ináč čo si mi kúpila?" "Uvidíš večer. Viac ti nepoviem." "Aha." "A ty si mi čo kúpil?" "Uvidíš večer. Dúfam, že sa ti to bude páčiť." "Hm."
Hodiny tak rýchlo utekali, že sme sa s Diegom nenazdali a už bol večer. Spolu sme si ho pekne naplánovali. Zavolali sme dole na recepciu, aby nám doniesli večeru na izbu. Tým, že je to vianočná večera a naša prvá taká, tak sme sa rozhodli, že nech je taká, aby sme na ňu nikdy nezabudli. "Láska. Už je tu večera." "Dobre. Už som hneď pri tebe iba sa ešte trošku upravím." "OK. Tak ťa počkám na terase." "Fajn."......................................... "Tak už som tu."................................... "Roberta. Si prekrásna. Tie žlté letné šaty ti náramne pristanú a ten kvietok vo vlasoch tiež." "Ďakujem. Ale aj ty si v tom oblečku pekný. Môj krásavec." "Tak. Ideme jesť?" "Môžeme." Diego ma usadil k stolu a nalial nám šampanské do pohárov. Potom si sadol a začal. "Tak pripíjam na tie najkrajšie Vianoce v mojom živote. Pripíjam nato, aby takét o čarovné chvíle trvali večne." "A ja pripíjam na našu lásku, na priateľov a na teba láska." Štrngli sme si so šampanským a pustili sme sa do jedla. "Tak tu je tvoj darček Diego." "Ďakujem. A tu je tvoj láska moja." Vymenili sme si darčeky a pomaličky sme ich začali otvárať. "Diego. To je krásna. Ten prívesok s polovičkou srdca je prekrásny." "To je, ale pozri sa lepšie." "Diego......................Ďakujem." a dala som mu pusu. "Diego. a kde je druhá polovička?" "Tú druhú mám ja." "A tiež je tam niečo napísané?" "Áno. Mám tam napísanú teba." "To je krásne. Si to naozaj pekne vymyslel." "A aj tvoju darček je pekný. Ten prívesok s gitarou je presne to čo mám rád najviac. Teba a hudbu. Ty si tiež perfektne vymyslela." a vášnivo ma pobozkal. Potom sme si obaja zapli naše prívesky a pokračovali tam, kde sme prestali. Ani sme sa n enazdali a už sme sa oddávali našim citom. Tak ako to býva vo filmoch, keď prídu nabažení a hneď od dverí zhadzujú svoje oblečenie zo seba, tak to bolo aj u nás. O chvíľu som sa zvíjala v rytme niečo krásneho. Obaja sme si vychutnávali plnými dúškami prítomnosť jeden druhého.
Po čarovných Vianociach nás čakala jedna malá povinnosť. A to splniť to, že obaja vystúpime na narodeninovej oslave. Síce sme sa báli ako to dopadne, ale keď sme videli tú šťastnú tváričku toho dievčaťa tak sme boli spokojní. My sme si užili to, že sme si mohli zaspievať a tým urobiť niekomu radosť. No ani neviem ako, ale už je tu Silvester. Môj plán, kedy požiadam znova Robertu o ruku. Celý deň som sa niekde motal a robil ešte posledné úpravy. Roberta bola trocha smutná, že je stále sama, ale keď som jej vysvetlil, že dnes večer sa budem venovať len výhradne len jej, tak bola spokojná. "Tak moja. Si pripravená na bláznivú oslavu príchodu Nového roka?" "Jasné. S tebou to bude určite také ako na Vianoce. Určite budem plakať a nebudem vedieť nájsť tie správne slová, ktoré by som chcela v tej chvíli povedať." "Možno. Ale už dosť." "Fajn. Tak kam ideme?" "Uvidíš." "Dobre. Tak sa nechám prekvapiť." Chytil som ju za ruku a spolu sme sa vybrali von na pláž. Všade okolo nás pobehovali ľudia oslavujúci Silvester. Bolo to milé. Prechádzali sme sa po pláži pod oblohou posiatou krásne ligotajúcimi hviezdami. Zrazu sme zastali a Diego mi zaviazal oči. Neprotirečila som mu. Za chvíľu sme boli namieste. Usadil ma a niekam zmizol. Ja som si tú šatku dala dole. "Jéj to je krásne. Diego. Ty si, ale opička. Moja krásne šialená opička." Obzerala som sa okolo, keď vtom si zbadala list. Zobrala som si ho a začala čítať. "Drahá moja Roberta. Prepáč, že som len tak zmizol a nechal ťa tú samú. No musel som. Svojho kamaráta Diega mám rád. No moja láska k tebe je silnejšia. Musel som ti niečo napísať..........................." "Alebo povedať." ozvalo sa poza môj chrbát. Bol to Diego oblečený ako Strieborná ľalia a kľačal predo mnou. Zrazu si dal dole masku a začal hovoriť.
"Cítim, že ťa strácam a ty si vzďaľuješ, že ma to bolí.
Cítim ťa v každej mojej spomienke na teba, že ma to bolí.
Cítim ťa v každom tvojom pohľade, že ma to bolí.
Cítim ťa v každom jednom sne ako ku mne prichádzaš a ja ťa neuvidím, že ma to bolí.
Cítim ako mi bije moje srdce len pre teba.
Pre teba láska moja.
Si moje slnko.
So moja jasná hviezda.
Milujem ťa a tu teraz ťa žiadam znova.........................Chceš sa stať mojou ženou?" a podal mi ružu.
"Diego áno chcem byť tvojou ženou. Maminou našich detí. Lebo okrem toho, že budeme oslavovať niečo ako znova požiadanie o ruku aj to, že asi budeme rodičmi. Mám pocit, že som tehotná." "Ro..............Roberta. To myslíš vážne?" "Áno. Myslím to vážne." "To je krásne. To je ten najkrajší Nový rok aký môžem mať." "To je. Ja sa stanem manželkou toho najkrajšieho a najlepšieho muža akého poznám. A ešte to, že budem maminou. Čo si viac môžem priať." "Viac sa už nedá." Diego mi na prst dal prsteň a vášnivo pobozkal. Potom sme si sadli na deku a vychutnávali sme si zvyšok krásneho večera.
Na pláži sme neboli dlho, lebo hneď na druhý deň letíme domov. Našťastie, že som nás pobalila, že som potom nemala starosti. Naši drahí z hotela nám zobrali našu batožinu dole. Odovzdali sme izbu a kľúč na recepcií. Rozlúčili sme sa s nimi a plní zážitkov a malým prekvapením sme leteli v lietadle domov.

Poviedka XVIII- Kapitola XXVIII- Návrat s radostnou novinkou

29. dubna 2011 v 8:24 | Dul1604 |  Poviedka XVIII.Diego a Roberta
Po dlhšeh dobe je tu ďalší môj diel poviedy o DyR. Dúafm, že sa vám bude páčiť. Prepáčte, že je to také dlhé, ale keď sa rozpíšem, tak neviem prestať. A za chyby sa ospravedlňujem. culka36
Návrat s radostnou novinkou
Konečne sme boli opäť spolu. Bola som hlúpa, že som mu neverila, ale ako ja mám zo zvyku vždy si to uvedomím, keď spravím hlúposť. "Roberta. Nad čím, tak premýšľaš?" "Nad tým aká som bola hlúpa, že som ti neverila. Mala som hneď počúvať moje srdce a nie niečo iné." "Dosť. Už nato nemysli. Zabudni nato, a poďme si užiť to, že sme znova spolu, a že nás už dúfam nikto viac nebude chcieť rozdeliť a už sa mu to nepodarí." "To máš pravdu. Tak hopsa hore. Najprv ťa pobalíme a potom sa zastavíme na recepcii, aby sme ťa odhlásili a nahlásili na moju izbu." "Ako rozkážete moja krásna princezná." Roberta šla k mojej skrini a začala vykladať na posteľ. Ja som ich potom pekne ukladal do môjho kufra. Keď sme to mali všetko hotové, tak sme šli k Roberte na izbu, kde sme ich opäť museli dať von z kufra. Potom sme sa vybrali na recepciu. Aspoň iba ja. "Dobrý deň. Ja by som chcel zrušiť rezerváciu a nahlásiť sa na izbu, kde býva Roberta Pardo Rey." "Počkajte chvíľku." "Dobre." čakal som naozaj len chvíľu. "Tak milý pane. Vaša rezervácia na izbu je zrušená a tu máte druhý kľúč do tej druhej izby." "Ďakujem, ale ten druhý kľúč nebudem potrebovať." "Dobre. Prajem vám pekný deň." "Aj ja vám prajem pekný deň. A ináč veľmi pekne ďakujem za pomoc." "Nemáte začo. Sme radi, že sa vám to podarilo, keďže bývate už spolu." "Áno. No keby sami to nepodarilo, tak by som to neprežil. Už tých našich rozchodov bolo dosť." "Hm. Tak, ak by ste ešte niečo potrebovali, tak sme vám službám." "Ďakujem. Ste hrozne milý. A ešte raz ďakujem. Dovidenia. "Dovidenia." Rozlúčil som sa na recepcii a šiel som naspäť za Robertou. Keď som prišiel na izbu, tak moje krásne zaspalo. Je taká krásna, keď spí. Je ako malé minko. Podišiel som k nej a nežne som ju pobozkal. Pomrvila sa, ale spala ďalej. Tak som si ľahol k nej. Položil som si moju hlavu na jej bruško a s pocitom úplného šťastia sa aj mne podarilo zaspať.

Poviedka XXVIII.Kapitola XXXV.Oznam

29. dubna 2011 v 8:20 | Dul1604 |  Poviedka XXVIII.Diego a Roberta
Po najhoršom a preplakanom dní som zaspala... Ráno som sa zobudila o piatej...Zobudila ma mamina slúžka.... Nechcem ísť preč.. od priateľov a od školy.... to nie je fér že mňa sa ani nepýtali či chcem ísť alebo že ako sa cítim... Prišiel Pardo ktorý už bol pripravený...
"" Roberta je čas aby si sa aj ty pripravila musíme byť hodinu skôr na letisku... tak aby som dlho nečakal jasne!!
"" Veď už idem povedala som a zabuchla mu dvere pred nosom.... pochopila som že teraz mi nikto nepomôže.. išla som sa teda umyť a obliekla som sa... ani som nevnímala čas... ale keďže na mňa otec kričí asi už je čas... rozlúčila som sa s mojou izbou a vtedy ma napadlo že som chcela zavolať do školy ale nie je čas.... čo teraz urobím ??
"" Roberta pohni sa už musíme ísť.... kričal Pardo,,,,
"" Veď už idem.... šla som teda dole bola tam iba moja mama ktorá plakala ako malá... Objala som mu hneď čo som ju zbadala... tichým hlasom som jej povedala aby mi prepáčila a že ju tiež milujem.... taktiež som jej pošepkala aby šla za Jose , Lupitou a Miguelom a aby im odkázala že ich milujem najviac na svete a že ostanú navždy v mojom srdci.... Mama len prikývla a pobozkala na čelo ešte poslednýkrát objala a pustila ma.... Kufre mi už odniesol Pardo do auta.... Môj posledný pohľad na mamu bol z auta ktorý už odchádzal na letisko.... rozplakala som sa ako malé decko... no na Parda som hádzala vraždivé pohľady... Na letisko sme došli rýchlo čakali sme len pol hodinu a potom nám už letel let do Španielska.. v Španielsku sa vraj zdržíme len 2 dni potom máme let do New Yorku kde ma vraj už pán riaditeľ tej univerzity čaká.... Musím sa priznať že teším sa predsa New York ale už teraz mi veľmi chýbajú kamaráti zo školy a ani som nestihla povedať Diegovi že som do neho zamilovaná až po uši..... aj keď on chodí s Paulou....
Alma:
Akurát sedím v riaditeľni a čakám na Pascula.. no spomeň čerta a už je tu.... ako mám začať ??
"" Ahoj Alma rád ťa vidím čo ta tu privádza ?? chceš sa spýtať kedy môže Roberta pokračovať ďalej v štúdiu ??
"" Nie Pascual.. povedala som vážne...
"" Ako?? Akože nie tak čo iné potrebuješ Alma ??
"" Ja Pascual.. ja potrebujem aby si Robertu odhlásil z tejto školy ona už tu viac nebude chodiť... rozplakala som sa a Pascual hneď pribehol ku mne aby ma utešil...
"" Ako že odhlásiť Alma?? Kde je Roberta a prečo ??
"" Pardo si ju odviedol do New Yorku tam bude aj študovať Pascual.. vieš ako sa cítim... veľmi mi Roberta chýba... a keď som videla jej trpiteľský výraz... myslela som že mi pukne srdce...
"" Ale Alma veď Roberta nemá dokončenú školu ako mohla len tak odísť?? A ako to mám povedať jej spolužiakom ?? každý deň sa chodili pýtať ako sa má.. veľmi sa na ňu tešia a a.....
"" Ja viem Pascual ale čo som mala robiť ?? Pardo ma tiež právo na Robertu a keď si on niečo vezme do hlavy je mu jedno či má alebo nemá dokončenú školu.... prepáč Pascul ale musím ísť prosím odhlás Robertu tak rýchlo ako sa dá áno ??
"" Samozrejme Alma hneď zajtra sa do toho pustím a ešte dnes to oznámim jej spolužiakom...
"" Ďakujem Pascual maj sa.... odišla som zo školy a som rada že som nikoho nestretla.. neviem ako by som to povedala Jose alebo Lupite do očí....
Pascual sa rozhodol že teraz majú 4 ročník voľnu hodinu... vopred oznámil vyučujúcemu aby oznámil žiakom že príde riaditeľ a aby ostali v triede.... pred ich triedou som sa poriadne nadýchol a vošiel dnu... Sadnite si žiaci musím vám niečo dôležité oznámiť... žiaci si sadli a hľadeli na riaditeľa...
"" Čo sa stalo pán riaditeľ??? Ozval sa zo za du Miguel.... No na odpoveď čakali všetci....

Poviedka XXXII.Kapitola VII.

29. dubna 2011 v 8:20 | Dul1604 |  Poviedka XXXII.Roberta Rey Pardo
Ked som otvorila dvere na nasej izbe José bola hore.čakala na
mna.škaredo na mna pozrela."Tuším si napokon podlahla Diegovmu
čaru."povedala nahnevane. " José zblaznila si sa? Jasne že som s ním
nespala.Povedal mi čo som potrebovala a vratila som sa naspäť do
skoly."neverila mi a to este nevie vsetko."Tak potom kde si asi tak
spala?"a je to tu toto mi nikdy neuverí."asi mi neuveris ale v Miinej
izbe."zamračila sa "Roberta vieš čo ? Daj sa liečiť."zahundrala a
pleskla sa naspäť do postele.Ešte sa aj uražat bude.No nic ja som
vysla potichu hore do kupelne a dopriala si teplu sprchu.Dnes aj zajtra
nemame školu.Rozhodla som sa že pojdem pozrieť mamu.Odkedy som
nastupila sem som ju nevidela. A tak som sa vytratila zo skoly a nikomu
som nic nepovedala lebo aj tak by som z toho zasa vysla najhorsie ja.Ako
vzdy.Vystupila som pred matkiným domov.Tak dlho som tu nebola chýba mu
to tu a aj tá bláznivá ženska.No vtom som sa zarazila.Ved to auto je
predsa Pardove!!!čo tu robí? pýtala som sa samej seba.Mala som pri
sebe kluce tak som potichu odmkla.Pocula som hlasy vychadzajuce z
obyvacky.Patrili mojej mame a samozrejme Pardovi.Ten prave krical na
mamu." Alma ako si mi mohla klamat celých šestnásť rokov?Ja som si
myslel že to nepodarene decko je naozaj moje!!"už kričala aj alma "
už nikdy takto nehovor o mojej dcere.Je ti to jasne uz nikdy." " ano
mas pravdu o tvojej dcere. JA uz tu nemam co robit.Pokojne si ju
vychovavaj ako chces.mne je to jedno nech skonci tak ako ty,Ja odchadzam
do španielska"To mi uplne stacilo uz som nechela viacej pocut.Treskla
som dverami a utekala von.Dlho do vecera som sa tulala po
uliciach.Potrebovala som premyslat.Preco mi to stale robis?Moj zivot je
jedno velke klamstvo. a moja matka?nenavidim ju preco mi klamala? Ale
Ked Pardo nie je moj otec to znamena ze uz nemusim chodit do skoly a
mozem sa venovat iba hudbe.ale to by som musela ist byvat k Alme.To
radsej zostanem v tom väzení.A tak mi nostavalo nic ine len sa vratit
naspat do skoly.
Pribehla ku mne Mia. "Barbie co sa deje? Zomrel ti aj posledny neuron?"
muselo to byt naozaj vazne lebo si vobec nevsimala moju
poznamku."Roberta toto musis vidiet." a tahala ma so sebou." Ale co
take?" " nepytaj sa a po uz konecne."Boli sme v hlavnej hale pred
intrakom ked som to uvidela.Musel si to vsimnut aj slepy.Na stene visel
obrovsky plagat a na nom bolo napisane: "ROBERTA PARDO NAJVäčšIA
KRUVA NA EWS" okolo boli fotky ako som sa bozkavala s Diegom. Odkial
maju tie fotky?Vsetci sa zo mna smiali akoby toho nebolo malo.Utekala
som do svojej izby ale Mia mi bola samozrejme v pätách." Mia odpal
chem byt sama" " ja ti chem len povedat ze asi viem kto to urobil!
prudko som zastala a ona do mna narazila."tak hovor nech viem komu mam
rozbit hubu" " pamatas ako som vas vtedy prichytila s Diegom? tak chvilu
predo mnou odtial isla Pilar.Preto som zostala taka prekvapena." "Pilar
Gandíová?Riaditelova dcéra?" " Ano presne ta ale Roberta slub mi ze
jej nic neurobis" " Dobre slubujem a teraz ma uz nechaj" nemyslela som
to vazne pretoze ako ma Mia nechcela samu okamzite som sa vybrala
pohladat Pilar.Ja ju asi zabijem.Minimalne.Utekala som po chodbach ako
zmyslov zbavena.Nakoniec som ju nasla v kaviarni.Bola tam aj skoro cela
nasa trieda.Podisla som k Pilar, ktora sa sladko usmievala a vytiahla
som ju zo stolicky.Potom som ju uz len mlatila hlava-nehlava až kym mi
niekto zozadu nechytil ruky.Bola som ako besna,šklbala som sa, aby ma
pustil,hrýzla som kopala, plakala ale nic nepomohlo.Prisiel ku mne
Giovanni,to je ten reťardák s tými oranžovými vlasmi." Chucky ty si
tusim besna,Diego ty si si musel poriadne uzit s takou divoškou"
priblblo sa smial.Idiot."Giovanni aspon raz v živote drž hubu." ja som
sa už vobec neovladala a kopla som Giovanniho z celej sily medzi nohy.Z
výrazu chalanov som usudila že citia s nim.Diego mi zasepkal do ucha.
"dobry uder" Giovanni sa zvieral v klbku na zemi a priškrípaným
hlasom povedal: Chucky tebe preskocilo ved nebudem moct mat deti!!"
Nestihla som mu nic povedat lebo Diego ma uz tahal prec.Bola to divna
miestnost nieco ako sklad.Bola tam len stara sedacka a nadherna cierna
gitara.Kto ju tam mohlo nechat?Diego ma konecne pustil a ja som padla na
zem."Roberta co to malo znamenat?preco si tak zbila Pilar? chces mat
problemy ved je to riaditelova dcera?"mne je to uz uplne jedno. "To ona
napisala ten plagat co je v hale.Videl si ho?" " ano videl ale problemy
sa predsa takto neriesia."on mi o tom bude nieco hovorit." ty to
nechapes co by si robil na mojom mieste len tak by si sa na to pozeral?
Nikto ma nechape, som na tomto svete uplne sama."vrieskala som uz som
nevladala ani plakat.Chcem zomriet.UZ nemam ziaden dovod zit."Roberta
nad cim rozmyslas?Vyzeras dost zufalo ze si neches nieco urobit vsak
zlato?" ako to moze vediet?Vie hadam citat myslienky?" Nie nechcem Diego
len chcem byt sama" a zaznacila som mu aby odisiel." Naozaj si myslis ze
som az taky idiot a necham ta tu samu?" sakra "DUfala som " Namiesto
toho aby odisiel ma silno objal a v objati sme aj zaspali na tej starej
sedačke.&Bola to najkrajsia noc v mojom zivote a este krajsie rano.Ked
som sa zobudila Diego este sladko spal.Chvilu som sa naho divala a potom
som ho zobudila."Diego vstavaj musime sa vratit" Ale uz bola neskoto
pretoze na chodbe nas zastavil Gandía " Bustamante,Pardová do
riaditelne.Okamžite."

P.S. Baby aká bola šibačka?