Ak máš nejakú poviedku, ktorú by si chel/a tu uverejniť pošli nám ju na náš email -

Pred poslaním poviedky si prosím prečítajte toto

1. komentárova poviedka DyC


Poviedka XVIII.Kapitola XXIX.Tehotná alebo nie?

4. května 2011 v 22:14 |  Poviedka XVIII.Diego a Roberta
Tak tu je ďalší diel. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Prajem príjemné čítanie. Komentáre potešia, tak ako tie predošlé. No a chcela by som vám povedať, že kvôli vám nejdem končiť túto poviedku. Mám ju veľmi rada, a som veľmi šťastná, že sa vám páči. No ak chcete, aby bolo ešte viac dielov, tak mi môžte pomôcť. Mne už dochádza fatázia a už sama neviem čo by som tam mohla dať. culka36

Tehotná alebo nie?
S Diegom sme pristáli na letisku v Mexiku. Prešli sme všetkými kontrolami a vo vstupnej hla nás už čakala moja mamina s ockom a malou Natálkou. Diega tiež čakala jeho mamina. No okrem našich rodičov nás čakali všetci naši priatelia, čiže Mia s Miguelom, Teo s José, Lupita so Santosom, Thomas, Pilar, Giovanni. Bolo strašne milé. Myslela som si, že nás nikto nepríde čakať, ale predsa. Vtom momente ako som ich zbadala, tak som sa na nich vrhla. Podala som Diegovi moje veci a šla k ním. "Ahojte mami a ocko. A ahoj ty môj malinkatý pokladík. Ty si mi už vyrástla. Si krásna. Celá mama a ocko." prihovárala som sa jej. Malá Natálka sa na mňa len usmievala a naťahovala jej drobnučké rúčky ku mne. "Mami môžem si ju zobrať na ruky?" "Môžeš." Zobrala som si ju na ruky. Vtom sa spoza môj chrbát ozval Diegov hlas. "Roberta. Vieš, že ti to pristane. Si ešte krajšia, keď v tvojom náručí držíš mimino, a ešte viac, keď viem, že pod srdiečkom nosíš naše dieťatko." Otočila som sa k Diegovi. "Láska. Ty si sa zbláznil?! Ty chceš, aby všetci vedeli, že som tehotná?!" povedala som mu to tak, aby ma nikto nepočul. "Nie. Iba, keď si mi spravila takú radosť s tým, že keby som mohol, tak si adoptujem tvoju krásnu sestričku." "Čo si vy dvaja šepkáte?" opýtala sa Mia s Miguelom. "Nič dôležité. Iba hlúposti." "Aha. A ináč pristane ti to takto s tvojou sestričkou." "Ďakujem. Ale aj tebe to náramne pristane. To tehotenstvo prispelo k tomu, že si nám opeknela. Si krajšia ako keď som odišla preč." "Ďakujem." "A už viete čo to bude." opýtal sa Diego. "Nie nevieme. Chceme sa prekvapiť." "A mená máte vybraté?" "Asi hej. Pre dievčatko sme vybrali Mia a pre chlapčeka Miguel alebo Lucas." "Ako vidím, tak budú mať mená po ich rodičoch." "Hej. Napadli nás aj iné mená, ale Miguela napadlo, aby sa volali po nás. Bude to milé a mne sa jeho nápad zapáčil, tak sme to nechali takto." "Aha." "Princeznička moja. určite ste s Diegom unavení, mali by ste si ísť oddýchnuť. Potom zajtra sa môžete všetci stretnúť u nás domka a porozprávať sa." "Mami máš pravdu. Mali by sme si ísť oddýchnuť." Otočila som sa všetkým našim priateľom a povedali im, že sa stretneme zajtra u nás doma. Spravíme si menšiu oslavu a tak. Potom som sa otočila k rodičom a podala im malú Natálku, ktorá mi zaspinkala v mojom náručí. Nakoniec som podišla k Diegovi, ktorý sa rozprával o niečom so svojou maminou. "Prepáčte, že váš rozhovor prerušujem, ale láska mali by sme už ísť domkov." "Dobre. Už idem. A ináč je ti dobre, lebo si nejaká bledá?" opýtal sa ma, keďže moji rodičia a aj naši priatelia boli vonku z letiska a šli domov. "Nie. Som v poriadku." "Naozaj si v poriadku, lebo ani mne sa zlato nezdáš." povedala Mabel. "Nebojte sa toľko o mňa. Naozaj mi je dobre." "Dobre Roberta, ale aj tak zajtra pôjdeš k doktorovi." povedala rozhodne Mabel. Pozrela som sa na Diega a ten sa iba usmial a niečo šepol Mabel do uška. "Diego. Dúfam, že si nepovedal mame, že máme také malé prekvapenie, ktoré ešte nevieme či je naozaj pravda." pošepla som mu do ucha. "Roberta láska. Nemusíš sa báť. Nepovedal som jej nič. Možno len toľko, že si unavená a tak." "Tak to som rada, lebo ja som s zľakla, že si jej naozaj niečo povedal." "Láska. To by som si nedovolil. Nieže by som to nechcel povedať mojej mamine, ale chcem si počkať nato či to je pravda alebo nie a potom ešte chcem počkať, lebo ja ju chcem prekvapiť." "Vy moji dvaja holúbkovia čo si tak hrkútate?" opýtala sa Mabel. "Nič mamina, len som Roberte hovoril, že by sme už mali ísť." "Hm. Fajn, tak aby ste nemuseli ísť taxíkom, tak vás vezmem ja." povedala. "Ďakujeme mami. Si milá." povedal Diego a zobral mi moju batožinu. Spolu všetci traja sme vyšli von z letiska a nasadli to Mabelinho auta. Mabel naštartovala a za necelú polhodinu sme boli pred Diegovým bytom. Vystúpili sme s jej auta, zobrali si veci a rozlúčili sme sa s ňou, a potom sme v ruka v ruke šli dnu.
"Roberta?" "Áno Diego." "Mohol by som sa ťa niečo spýtať?" "A čo také?" "No chcel by som sa opýtať či by si si nespravila tehotenský test?" "Čo by som si mala spraviť?" "No tehotenský test. Ja chcem veľmi vedieť či budeme rodičmi alebo nie." "A ako, veď nič k tomu nemáme?" "A kto povedal, že nemáme." a vyťahoval malú krabičku z bočného vrecka cestovnej tašky. "Diego je to čo si myslím, že je?" "Áno je. A prosím mohla by si si ho spraviť ešte dnes. Nieže by som ťa chcel do toho tlačiť, ale som dosť nedočkavý." "Hm. Fajn, ale najprv všetko vybalíme a roztriedime čo je špinavé a tak. No a potom si pôjdem urobiť ten test." "Ako rozkážete moja krásna šéfka." a už začal s vybaľovaním. Pri jeho nedočkavosti sme mali všetko hotové za pätnásť minút. "Roberta keď už máme všetko hotové, tak si už ho ideš urobiť?" podal mi, a s tým jeho krásnym a prosebným pohľadom a úsmevom sa na mňa pozrel. "Dobre už idem." Zobrala som si ten test a vošla do kúpeľne. Urobila som všetko čo bolo napísané na letáčiku a vyšla von. "Už?" "Diego. Ty si, ale nedočkavý. Nie ešte nie. Musíme počkať päť minút či bude jedna alebo budú dve čiarky." "Aha. A prepáč. Ja neviem čo je to so mnou. Možno sa tak správam preto, že sme kvôli môjmu hnusnému otcovi prišli o dieťatko, o ktorom sme ani nevedeli. Keby sa ti vtedy nič nestalo, tak sme už možno štvorčlenná rodinka." "Ja viem láska, ale nič sa nedá robiť. Možno to tak malo byť. Možno sa to preto stalo, aby sme si ešte viac cenili naše životy a lásku, ktorú prechovávame jeden druhému." "Roberta. Ty vždy vieš povedať tie správne slová, ktoré ma dokážu upokojiť a dokážu aby som nemyslel na tie zlé veci, ktoré sa nám prihodili, ale aby som myslel na tie krásne, ktoré sme zažili a ešte zažijeme." "Ďakujem a už prešlo aj tých päť minút." "To už?" "Áno." a už som šla do kúpeľne pre ten test. Držala som ho pevne v rukách a pomaly som si sadla na posteľ vedľa Diega, ktorý netrpezlivo čakal na výsledok. "Tak zlato ako je. Sú to dve paličky alebo len jedna." "No .....................vidím vlastne, že nič nevidím." "Roberta prosím ťa nesranduj. Keby si vedela aký som nervózny." "Ja viem. A ja nestrandujem. Možno len trošku, aby som ti zlepšila náladu, aj keď viem, že táto správa ťa............." "Čo ma táto správa?".................... "No myslela som nato, že táto správa ťa poteší, tak ako mňa................................No lebo my budeme mamina a ocko." "Ro.............Ro....................Ro.......................Roberta to je žart alebo to myslíš vážne?" "Ak si myslíš, že si robiť z takejto veci prču, tak to nie. A ak sa chceš presvedčiť, tak tu je ten test." podala som mu ten pozitívny test a krásne sa naňho usmiala. Diego si ho zobral a hodnú chvíľu na tie dve čiarky pozeral a krútil hlavou. Potom zrazu sa otočil ku mne a so slzičkami v očiach mi povedal. "Láska. Do našej rodiny pribudne jeden malý anjelik, ktorý je plodom našej obrovskej lásky, ktorá zatiaľ prekonáva všetky prekážky, ktoré jej osud postaví do cesty. A som taký šťastný. Budem ockom a ty tou najkrajšou maminou akú bude mať." Pri slovách, ktoré mi povedal som už aj ja cítila slzy na krajíčku. "Diego. nechcem ťa strašiť, no ale nie vždy tieto testy ukážu to čo si my želáme. Môže to byť aj tak, že nie som vôbec tehotná." "Roberta toto mi nerob." "Ja viem zlato, ale musela som ti to povedať. No, ale aby sme sa uistili či je to tak ako vyšiel ten test, tak sa objednám zajtra u gynekológa na vyšetrenie a potom už naisto budeme vedieť či som naozaj tehotná alebo nie." "To je super. Tak tam hneď môžeš aj zavolať." a podával mi mobil. Zobrala som si ho a vytočila číslo do ordinácie môjho gynekológa. Pekne som sa objednala na tretiu a zložila som. "Tak zajtra o tretej." povedala som a usmiala sa na Diega. "Fajn a môžem ísť s tebou?" "Áno. Pôjdeš so mnou, lebo o tom vieš len ty a ja to ešte nikomu nechcem povedať, kým to nemám potvrdené odborníkom." "Veď to je fajn. A ináč čo budeme robiť?" "Neviem čo ty, ale ja si chcem dať dlhý horúci kúpeľ." Nemusel vravieť nič, už som z jeho pohľadu pochopila čo chce." "Diego. viem čo by si chcel, ale nie. Ja si ho chcem vychutnať sama." a pohla som sa a odchod do kúpeľne. No Diego sa len tak nevzdal zastal si rovno do dverí. "Zlato to čo robíš?" "No protestujem. Aj ja chcem horúci kúpeľ, a to s tebou." "Ty si sa asi zbláznil, veď ma pusti." "Nie ja som sa nezbláznil, ak nerátam moje zbláznenie do teba. A ešte ja ťa do kúpeľne nepustím, kým mi nepovieš, že môžem ísť s tebou." a už nahodil ten jeho prosebný pohľad. Odolávala som mu asi také dve minúty a potom som povedala to čo chcel počuť. To znamená áno, ktoré chcel počuť. Ani som mu nestihla dopovedať čo som chcela a už ma držal v náručí a ja som sa cítila ako v oblakoch. Vošli sme dnu do kúpeľne. Prichystali sme si vodu a všetko okolo toho a ani neviem ako, ale už som ležala vo vani a Diego prilepený na mne. "Diego. Ako pozerám, tak si riadne nedočkavý zo všetkého." "No a nám byť. Veď pri tebe by zošalel asi každý chlap." "A pri tebe nie Diego. Veď sa pozri na mňa ako z teba šaliem. Som ako blázon." "No si, ale môj krásny blázonko." a vášnivo ma pobozkal. Samozrejme som mu jeho bozk opätovala. No, ale on to trošku zneužil a začal ma bozkávať všade. Takže sme skončili pritom, že sme dve hodinky strávili naše krásne chvíle vo vani. Potom sme vtom, kde sme prestali pokračovali v spálni. Proste sme si vychutnávali jeden druhého. Od dotykov až k bozkom, ktoré boli vždy plné našej vrúcnej lásky.
Ráno som sa zobudila na prenikavú vôňu. "Hm. Diego zase robí raňajky. To by nebol on." prebleslo, mi mysľou. Postavila som sa z postele a natiahla na seba Diegovu košeľu, keďže môj župan je v prádle. Jeho košeľa tak krásne voňala až som sa nad tou vôňou rozplývala. Po hodnej chvíli rozplývania sa nad jeho vôňou som konečne vošla do kuchyne. "Dobré ránko láska. Zase niečo fajné kuchtíš pre mňa?" "Áno láska moja. A už je to hotové. Tak si pekne sadni a môžeme sa najesť a potom pôjdeme k vám a potom k lekárovi." "Dobre láska a sadla som si na moje miesto. Diego mi predložil predo mňa moju obľúbenú zeleninovú bagetu. Zobral som si ju do ruky a vtom mi prišlo zle. rýchlosťou blesku som pribehla do záchodu. Keby som tak rýchlo neutekala, tak by som to asi nestihla. Vo dverách sa objavil Diego. "Roberta si v poriadku? Prepáč. Asi som ti nemal robiť tú bagetu." "Diego nič sa nestalo. Iba mi prišlo zle." "Keď tak, tak sa poďme najesť." Umyla som sa a dôkladne som si opláchla ústa, lebo som stále mala hlúpy pocit, že mi páchne z úst. Keď som vošla do kuchyne a znova som zacítila tú vôňu, tak som sa len otočila a už som bola zase v kúpeľni. "Roberta. Idem zavolať tvojej mamine, že dnes neprídeme a ty si choď ľahnúť a oddýchni si. Ja ťa potom zobudím, aby sme šli k doktorovi." "Ďakujem." povedala som, keď som vychádzala z kúpeľne.
Prvé čo som spravil, tak som zavolal Alme. "Ahoj Diego." "Dobrý deň Alma. Prosím vás my s Robertou sa ospravedlňujeme, ale dnes neprídeme. Radi by sme, ale Roberta sa necíti dobre" "Ako to , že sa necíti dobre. Veď včera vypadala dobre?" "Áno vypadala, ale muselo jej asi niečo uškodiť. Nie je to nič vážne. Kázal som jej nech si ide ľahnúť." "Dobre. Si naozaj poklad. Daj pozor na moju princezničku a odkáž jej prosím ťa, že jej odkazujem, že ju mám rada a nech sa rýchlo uzdraví, lebo mám pre vás malé prekvapenie." "Alma a to aké?" "No týka sa to skupiny a hlavne vás dvoch." "Aha a čo?" "Diego nepýtaj sa už a choď za Robertou. Zajtra sa to dozvieš." "Dobre. Tak ja už idem za ňou. Pozdravte Martina a dajte malej Natálke za nás veľa, ale naozaj veľa božtekov." "Dáme a ahoj Diego." "Ahoj." a už som počul len pípanie v mobile. Odložil som si mobil a šiel sa pozrieť na Robertu. Ležala v posteli a už aj spinkala. Podišiel som k nej bližšie a pohladil som ju po tvári a pobozkal na čelo. Potom som šiel do kuchyne to poupratovať. Keď som to spravil, tak som nevedel čo mám robiť. No vtom ma niečo napadlo. "Napíšem pieseň." pomyslel som si . Sadol som si do kresla a začal písať.
Bolí ma,
je mi to ľúto,
tá moja chyba,
už niet cesty späť.
Vrátiť sa k tebe
a len tak stretnúť tvoj pohľad.
Často sa vraciam mojich snoch,
k mojím spomienkam,
ale keď sa zobudím ,
ty sa stratíš.
Si tak ďaleko.
Chcem ťa mať bez strachu,
nikdy na sa nepomýliť.
Chýbajú mi tvoje bozky.
Vráť sa a buď blízko mňa.
A len tak stretnúť tvoj pohľad,
a všetko by sme urobili,
aby sme boli šťastní.
Často sa vraciam mojich snoch,
k mojím spomienkam,
ale keď sa zobudím ,
ty sa stratíš.
Si tak ďaleko.
Neviem už dýchať,
nemyslím iba na tvoje telo,
nemôžeš na mňa zabudnúť,
bez teba budem osamelý.
Chcem ťa ešte viac.
Myslím len nato,
že sa vrátim k tebe.
Neviem už dýchať,
nemyslím iba na tvoje telo,
nemôžeš na mňa zabudnúť,
bez teba budem osamelý.
Chcem ťa ešte viac.
Neviem už dýchať,
nemyslím iba na tvoje telo,
nemôžeš na mňa zabudnúť,
bez teba budem osamelý.
Si tak ďaleko.
Chcem ťa ešte viac,
chcem sa vrátiť,
neviem už dýchať.
Neviem už dýchať,
nemyslím iba na tvoje telo,
nemôžeš na mňa zabudnúť,
bez teba budem osamelý.
Chcem ťa ešte viac.
Po dopísaní poslednej slohy sa už zobudila Roberta. "Diego. Ty čo robíš?" "Nič. Iba som napísal pieseň." "Pieseň? A môžem sa pozrieť?" "Jasné. A ináč už ti lepšie?" "Áno. Už sa cítim fit." "Tak to som rád. No a ináč mamina s ockom ťa pozdravuje, a že nič sa nestalo. A má pre nás nejaké prekvapenie, hlavne pre nás dvoch." "Hm. Zase prekvapenie. Som zvedavá aké." "Aj ja. A ináč tu je ten text, ktorý si chcela." "Ďakujem." zobrala som si ho a prečítala. Bol strašne krásny. "Diego to je prekrásne. Toto sa ti naozaj podarilo." "Ďakujem." "Láska koľko je hodín?" "Pol druhej." "Čo? To už toľko? O to, aby som si švihla." Diego mi nestihol ani nič povedať, lebo už som bola v spálni a hľadala čo si tak oblečiem. Otvorila som skriňu. Prvý pohľad padol na rifle a obyčajné tričko. Rýchlo som si ho obliekla a šla som sa trocha upraviť. Nech nejdem k doktorovi ako strašidlo. "Tak a môžeme ísť." povedala som Diegovi, ktorý sedel v kresle a nad niečím rozmýšľal. "Diego si tu? Kričím na teba, že už môžeme ísť." "Jáj prepáč. Ja som ťa nevnímal." "Veď vidím. Kde si bol v myšlienkach? "Pri nás. Predstavoval som si ako sa hráme s naším krásnym dieťatkom. Akí sme šťastní." "Aha. tak to je pekná myšlienka, ale ak tu budeme takto meditovať, tak sa nedozvieme či som tehotná alebo nie." "Prepáč. Už idem." a aj sa dvíhal z kresla. Zobral kľúče od auta a mohli sme ísť.
Ani neviem ako a už sme boli v čakárni. V čakárni okrem nás dvoch nikto nebol, čiže sme boli sami. Vtom sa otvorili dvere a z nich vykukla sestrička. "Dobrý deň. Vy ste Roberta Pardo Rey Reverte?" "Áno." "Tak nech sa páči. Môže ísť." "A môžem ísť s tebou láska?" "Diego. Nie. Možno potom dobre." "Dobre. Tak ja ťa počkám tu." "OK." povedala som mu a vošla dnu do ordinácie. "Dobrý deň slečna." "Dobrý deň pán doktor." "Tak prečo ste tu?" "No včera som si robila tehotenský test a vyšiel mi pozitívne. Viem, že nie vždy takýto test výjde dobre. Tak som radšej prišla, aby som sa uistila, že som naozaj tehotná." "Dobre slečna Pardoová. Choďte sa vyzliecť a prichystať sa." Vstala som a šla som sa prichystať. Celé vyšetrenie prebehlo rýchlo. Spravil mi aj ultrazvuk, aby sa poistil. "Tak milá slečna môžem vám pogratulovať, lebo ste naozaj tehotná. Podľa všetko ako som pozeral, tak ste nazačiatku druhého mesiaca." "Čo? To ako? Veď som nič nepociťovala až do dnešného rána, keď mi bolo mizerne." "To je v poriadku. Máte iba ranné nevoľnosti. A tie sa tak objavia v prvých mesiacoch tehotenstva." "Ďakujem. Už sa neviem dočkať, keď to poviem môjmu priateľovi. Určite sa poteší, a to hlavne potom ako sme raz prišli o mimino." "Aha. tak to mi ľúto." "Ďakujem." "Tak tu je tehotenská knižka. Zastavte sa u sestričky nech vás objedná. Dovidenia slečna." "Dovidenia pán doktor." zobrala som si tú knižku a zastavila sa u tej sestričky. Objednala ma na niekedy na marec. Neviem presne, lebo mysľou som bola pri Diegovi. Vyšla som von a Diego sa ma hneď začal pýtať. "Roberta. láska moja. tak ako to dopadlo? Budem ocko alebo nie?" "No.............áno som tehotná už vyše mesiaca. "To je ako možné." "Neviem. Ale ak rátam dobre. Tak asi od našej spoločnej dovolenky Puerto Vallarta." "Aha. A Roberta. Ďakujem ti. Ďakujem ti zato, že mi dáš niečo také krásne v podobe bábätka. Ale ďakujem ti aj zato, že si tu a robíš ma šťastným. Nikdy by som nepovedal, že ja Diego Bustamante budem tak šialene niekoho milovať. Že budem robiť to čo ma baví, a že budem ockom. Toto všetko sa mi splnilo a som nesmierne šťastný." Zobral ma do náručia a zatočil so mnou a potom ma pobozkal, tak ako nikdy pred tím.
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Katuška Katuška | 5. května 2011 v 13:48 | Reagovat

waw.. krásne.. pokračovanie rýchlo..:D

2 aanyy54 aanyy54 | 5. května 2011 v 14:12 | Reagovat

krásnučké :-D  :-D nemožem sa dočkat pokračovania

3 Very Very | E-mail | Web | 5. května 2011 v 14:50 | Reagovat

Je to krásné, pokračko... :D Jen ať už o to malé nepřijde, prosím. :)

4 VONDY VONDY | 5. května 2011 v 16:50 | Reagovat

nadherneeeee

5 Paula Paula | E-mail | Web | 5. května 2011 v 18:28 | Reagovat

úžasné :) :-)

6 culka36 culka36 | 6. května 2011 v 8:11 | Reagovat

[3]: neboj sa, už o to bábo nepríde. Príbeh půjde len k tomu nalepšiemu

7 sisik56 sisik56 | 7. května 2011 v 21:00 | Reagovat

je to nádherné :-D  :-D poviedka a aj pesnička :-)  :-) pokračovanie :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama