Ak máš nejakú poviedku, ktorú by si chel/a tu uverejniť pošli nám ju na náš email -

Pred poslaním poviedky si prosím prečítajte toto

1. komentárova poviedka DyC


Listopad 2011

Poviedka XIX.Naša láska.Všetko je vyjasnené!

27. listopadu 2011 v 15:06 | culka36 |  Poviedka XIX. Naša Láska
Tu je pokračovanie Našej lásky dúfam že a vám bude páčiť a veľmi pekne vám
dakujem za komentáre veľmi ma to teší že sa vám páči moja poviedka.
Príjemné čitanie vaša vondyparasiempre.


Poviedka XXXIX.Un Amor Real (Skutočná Láska) Kapitola X.Un Amor Real (Skutočná Láska)

18. listopadu 2011 v 14:45 | Dul1604 |  Poviedka XXXIX.Un Amor Real (Skutočná Láska)

Tak tu je ďalšia časť mojej poviedky je dlhšia proste som nevedela prestať pišať napadali ma ešte všelijaké nápady ale uz som vedela že musím končiť aby som mala niečo aj do ďalšej kapitoly dúfam že sa bude páčiť tak ako tie predošlé komentáre potešia
vaša robertita96



Poviedka XLII. Kapitola XIII.Dos enamorados

13. listopadu 2011 v 16:37 | culka36 |  Poviedka XLII.Dulce a Ucker
Naozaj po poriadne dlhej dobe vám prinášam pokračovanie k poviedke o DyC. Dúfam, že som vám s tým urobila aspoň trocha radosť. Prajem príjemné čítanie. Vaša culka36



Poviedka XXXIX.UN Amor Real Kapitola IX.

7. listopadu 2011 v 20:02 | culka36 |  Poviedka XXXIX.Un Amor Real (Skutočná Láska)
Tak konečne sa mi naskytol čas napišať pokračovanie k mojej poviedke mala som ho uz dlhšie v hlave ale nemala som čas to viete škola prepáčte že tak neskoro a dúfam že sa vám aj tato kapitola bude páčiť ako tie predošlé je trosku dlhšia ako tie pred tým ty vám chcem vynahradiť že tak neskoro pridávam pokračovania a myslím že si prídete na svoje tak prijemne čítanie
A sorry za chyby
Vaša Robertita96


Povídka XLXII.Kapitola III.Kavárna

7. listopadu 2011 v 19:43 | culka36 |  Poviedka XLXII.
Povídka XLXII
Konec nebo začátek???
3. část
Kavárna
Bylo pondělí a všichni museli do práce. Každý den měl každý důležitou schůzku, která se týkala jejich práce. Ucker měl úžasnou nabídku na fotografování jedné modelky, která byla skvělá. May měla rozhovor s novou hvězdou Mexica. Jmenovala se Zoraida Gomez. Povídaly si o koncertech a o videoklipech, trochu zabrousily do minulosti a do osobního životy. Chris měl celkem normální dny kromě pátku. To měl ostříhat Maríu Fernandu Garciovou, která hrála v seriálu Rebelové Aliciu Salazarovou. Chris si dal záležet. Jak ji ostříhal hned María vypadala hezčí. Poděkovala a odešla. Any přemýšlela nad novou kolekcí a hned měla nějaké nápady. Poncho měl schůzky a já měla celý týden volno. WOW. Tak dlouhé volno jsem měla naposledy na začátku mé kariéry, když MOJE podotýkám MOJE show neměla velkou sledovanost. Ale co. Zašla jsem si na manikúru, pedikúru, masáže a párkrát za týden do sauny. Jó, byl to super týden. Byl pátek a Any, Poncho, Ucker, May, Chris a já jsme šli se zeptat do kavárny, zda můžeme zpívat. "No ovšem!" řekl Derrick. Derrick je totiž majitel kavárny a May se mu moc líbí. May se taky Derek líbí, ale nechce si to připustit. To jsem ale odběhla od RBD. Další den jsme vybírali písně.
Uvedli jsme pořadí:
1. Rebelde
2. Solo quedate en silencio
3. Otro día que va
4. Enseñame
5. Futuro ex-novio
6. Fuego
7. Un poco de tu amor
8. Nuestro amor
9. Este corazón
10. Tras de mí
Když jsme konečně vybrali písně objednali jsme si sushi a colu. Sedli jsme si k telce a dívali se na film. Večer jsme se vykoupali a šli po dlouhém a namáhavém dni konečně spát. Já nemohla usnout, tak jsem sešla dolů do obýváku. Ucker si u nás zapomněl koženou hnědou bundu. V 23:00 večer zazvonil zvonek. Já se tak lekla, že si to neumíte ani představit. Tak jsem šla rychle otevřít ať se holky neprobudí. Ucker vešel a zeptal se: "Neprobudil jsem tě?"
"Né vůbec. Byla jsem vzhůru. Klid o nic nejde." Odpověděla jsem.
"Tak fajn. Zapomněl jsem si tu bundu." Ucker si vzpomněl.
"Dobře!" podala jsem mu ji a popřála dobrou noc, aby si o mě nemyslel, že nejsem vychovaná.
K večeru se mládež už slézala do kavárny, aby si poslechla RBD. My přišli asi tak deset minut před koncertem, ale vůbec nic se nestalo, protože jsme to stihli. Tak a mohli jsme začít.
Any: "Te encuentro despierto, me dices lo siento, con una lagrima derramas." A pokračovali jsme. Po Fuego si dali asi pětiminutovou přestávku. Šli se napít, na toaletu a mohlo se pokračovat. Un poco de tu amor začal zpívat Chris. Po asi tři čtvrtě hodinovém koncertu jsme skončil a Derrick May konečně pozval na colu. Poncho pozval Any a mě pozval Ucker. Chris někde lítal s mladýma slečnama po kavárně. Povídali jsme si hlavně o koncertu. Ani jsem nevěděla, že měl tak velký úspěch. Bylo nám trochu líto, že koncert byl tak krátký. Sotva jsem dořekla poslední slabiku, hned fanoušci chtěli autogramiádu. Jak jsme se to dozvěděli, začali jsme šílet. Podepisovali jsme fotky, různé papíry dokonce i účtenky z kavárny. V kavárně jsme zůstali ještě hodinu ale May odešla dřív. My v deset večer jsme šli domů. Sotva jsme vešli do bytu čekalo nás velké překvapení.

Poviedka XXXII.Kapitola XLVII.

7. listopadu 2011 v 19:33 | culka36 |  Poviedka XXXII.Roberta Rey Pardo
Takže v prvom rade by som sa vám chcela ospravedlniť že som nenapisala žiaden diel myslim že od konca letnych prazdnin, ale vsetko je v mojom živote teraz zvlastne a ani nemam vela casu pisat čo ma velmi mrzi.....:( Začala som chodiť na novu skolu ktora ma uplne vycerpava a okrem toho som sa velmi nestastne zalubila :( na nieco je to aj dobre lebo to použijem urcite vo svojich poviedkach....Tak nech sa paci tu je pokracovanie :D komentare potesia :)

Monikine príbehy- Love letters

7. listopadu 2011 v 19:31 | culka36 |  Monikine poviedky
Love Letters
Barbora bola normálne dievča ale iba s tou chybou, že odmietala všetkých chlapcov. Žiadny u nej nemal šancu, no nikto nevedel prečo, iba ona sama. Ani jej kamarátky to nevedeli. Raz prišli do školy a Barbore zo skrinky vypadla obálka. Zostala prekvapená a ostatných sa spýtala: "To čo ma toto znamenať?" "Ja neviem. Možno ťa ma niekto až tak rád, že ti to povie prostredníctvom ľúbostného listu." "Ale nerob si srandu. Určite to nebude pre mňa." Barbora pri pomyslení na človeka, ktorý by ju ľúbil dostala strach a bolelo ju, že ho bude musieť zraniť zo strachu pred láskou. Otočila obálku a vpredu bolo napísane jej meno. Bolo vidno, že to písal chalan. "Viete čo, ja si to idem prečítať a potom vám poviem čo tam bolo. Dobre?" kamarátky jej kývli hlavou na súhlas a ona si zobrala veci a obálku, a odišla na vedľajšiu chodbu aby bola sama. Sadla si na lavičku, otvorila obálku a začala čítať:
Drahá Barbora.
Možno ti je to čudné, že ti nejaký chalan píše list, ale pravdu povedať aj mne je to čudné, ale inak by to zo mňa nevyšlo. Mám ťa rád a páčiš sa mi už dlhšiu dobu. Neprezradím ti moju identitu lebo by si sa mi smiala (no možno nie) alebo by si ma hneď odmietla kvôli môjmu správaniu. Som pri tebe každý deň a som šťastný, že môžem denne počúvať tvoj krásny smiech a pozerať sa do tvojich čokoládovohnedých očí. Sú nádherné, no tvoje srdce je ešte krajšie. Keď sa pozerám ako sa snažíš každému pomôcť aj keď sa to nedá, vtedy mám chuť ti povedať, že si to najkrajšie dievča s tým najkrajším srdcom na svete. Počul som aj, že ty nikoho nechceš ale ja verím, že raz zmeníš názor. Musím sa ti priznať, že aj preto sa ti zatajujem a hoci mi do odpovede napíšeš, že ma nechceš, aj tak ťa budem ľúbiť a neprestanem ti písať. A ak zmeníš názor potom ti svoju identitu odhalím.
Mám ťa rád!
Tvoj tajný ctiteľ.
Po prečítaní listu si vložila hlavu do dlaní a zastonala: "Prečo ja? Prečo sa to muselo stať mne?" Po tomto sedela ešte dlho na lavičke a ani si neuvedomila, že už je dávno hodina. Postavila sa, list vložila do tašky a smerovala k triede, no nevedela ako sa ospravedlní. Neklopala iba vošla a smerovala k učiteľovi, ktorému povedala, že jej bolo trochu zle. On to pochopil a ospravedlnil ju. Jej kamarátky sa na ňu čudné pozerali ale keď videli jej zmučený výraz normálne sa naľakali. Keď si sadla do lavice hneď na ňu vychrlili všetky tri naraz: "Čo sa stalo?" "Po hodine vám všetko poviem, pretože to je nadlho." Barbora celú hodinu rozmýšľala čo povie svojim kamarátkam. Vedela, že ak im povie, že jej niekto vyznal lásku budú celé bez seba. Povedia jej aby sa s ním zabavila a potom ho nechá a ona im na to povie, že ona nechce s nikým chodiť a ani sa s nikým zahrávať. Ona taká nie je a ony budú chcieť vysvetlenie, no ona sama nevie prečo a nikým nechce chodiť. Akoby mala strach z lásky. No možno ani nie strach z lásky ale z bolesti ak sa to neskončí dobre. Celú hodinu bola mimo a bola vďačná učiteľovi, že ju nevyvolal. Po hodine ostala sedieť v lavici a jej kamarátky sa k nej nedočkavo otočili, no Barbora bola ticho. "No tak Barbora, povedz nám čo sa stalo. Čo bolo v tom liste?" Barbora mlčky vybrala list z tašky, položila ho na lavicu a kývla hlavou aby si ho prečítali. Po prečítaní povedali: "To je také zlaté. Kto to asi môže byť?" keď zbadali Barborin výraz hneď prestali hovoriť a spýtali sa jej, že čo sa deje. "Ja nemôžem.....nemôžem s ním nič mať." "Ale prečo? Veď to musí byť veľmi dobrý chalan." "Veď dobre ale ja.......ja neviem." "Čo nevieš?" "Neviem......bojím sa, že je to iba nejaký žart." "Aha, už tomu chápem. Je to preto lebo si ešte nikoho nemala a teraz to prišlo tak zhurta." "No dobre, s nikým som ešte nechodila, ale aj sa nemôžem zaľúbiť do chalana z listov. Ak spoznám a zistím, že taký nie je ako sa mi zdal z listov čo potom spravím?" no na to už dievčatá nevedeli odpovedať ale povedali jej aby mu odpísala a aby list nechala na svojej lavici.
"Ale ako bude vedieť, že je to ten list?" "Neviem. Napíš ho a nechaj ho tu. Ak je naozaj z našej triedy tak si ho zoberie." "Dobre teraz poďme do chémie aby sme neprišli neskoro na hodinu." Zobrali si veci a išli do učebne chémie. Barbora rozmýšľala čo napíše tomu jej tajnému ctiteľovi. Cez hodinu zistili, že ich učiteľka musí odísť a Barbora sa rozhodla, že si sadne do posledného radu a že napíše odpoveď na list. Zobrala si čistý papier a začala:
Neznámy ctiteľ,
Neviem čo ti mám na ten list povedať. V prvom rade ti musím poďakovať za tie pekné slová, ktoré si o mne napísal. Veľmi si to vážim, ale je mi trochu divne keď ti nemôžem aj ja niečo také pekné napísať. A to čo si mi napísal, že sa ti budem smiať, tak v tom si nemal pravdu. Nikdy by som sa nesmiala z človeka, ktorý vie ľúbiť. Vieš ja som ešte nikoho neľúbila. Veľa ľudí sa ma pýta prečo. Moja odpoveď bola vždy, že my to nechýba. Viem, že je pekné mať človeka, ktorému môžeš všetko povedať, ale na to sú aj kamarátky. A mať človeka, ktorý ťa ľúbi inak ako tvoji rodičia a blízky..... tak toto ja neviem. Takýto pocit ja ešte nepoznám a preto sa ti nebudem smiať za to, že ma máš rád. Naopak, ja ťa obdivujem, že si sa odvážil mi to takto dať vedieť. A to, že sa mi nechceš predstaviť pod svojim menom, tak to nevadí ja to chápem. Budeme si aspoň takto písať.
Barbora
Po tom čo list dopísala vzala si čistý papier a poskladala si z neho obálku. List vložila do nej a zalepila na ňu nálepku srdca aby sa neotvárala a hodila ju do tašky. Rozhodla sa, že ju po poslednej hodine nechá na svojej lavici a bude dúfať, že si ju ten tajný ctiteľ zoberie.
♥♥♥
Posledná hodina skončila a všetci sa ponáhľali domov iba Barbora si upratovala pri lavici pomalšie ako obvykle. Rozlúčila sa s kamarátkami objatím a na otázky prečo ne ide s nimi odpovedala, že ide ešte do knižnice. Všetci odišli a Barbora zostala v triede sama. Vybrala svoj list. Nechala ho na svojej lavici a odišla do knižnice. Na chodbe sa stretla s Denisom a bolo jej čudné, že tam ešte stále je. Pozdravili sa a Denis sa na ňu krásne usmial a potom odišiel. No nevedela kam lebo ona bola myšlienkami úplne inde. V knižnici sa pozdravila učiteľke, ktorá mala dozor a hneď smerovala k románom. Vybrala si knihu "Prvá láska". Prišla domov a prvé čo spravila bolo, že sa išla rýchlo naučiť a potom sa pustila do čítania. Mala šťastie, pretože nemali veľa učenia a ona sa s radosťou začítala so knihy. Čítala až do neskorého večera a potom si vymýšľala svoj vlastný príbeh lásky. Chcela sa zaľúbiť, no bála sa ako to bude vyzerať, pretože chalani v jej veku sa správajú ako deti a ak by si vybrala napríklad staršieho o tri roky už by asi chcel aj niečo viac, ale ona to tak nechcela. Nechcela sa báť čo si o nich ľudia pomyslia keď sa budú niekde bozkávať alebo tak nejak. Chcela mať pekný vzťah plný vzájomnej lásky, radosti a hlavne úprimnosti. Bála sa to ho, že taký vzťah s chlapcom nikdy mať nebude a preto s nikým nechcela chodiť. Už o tom nechcela rozmýšľať tak sa pokúšala zaspať čo sa jej aj podarilo. Ráno prišla do školy so skvelou náladou a jej kamarátky sa jej pýtali, že čo sa stalo, že je taká natešená. Ona im povedala, že je to preto lebo číta skvelú knihu, ale ja preto, lebo si je istá, že dostane ďalší list. "A to ťa tak teší? Teší ťa, že dostaneš ďalší ľúbostný list?" "Áno a čo?! Nemôžem sa tešiť?" "Ja len tak, lebo včera si vyzerala hrozne smutná." "Áno, bola som smutná ale už nie som a ani nebudem. Včera som si uvedomila, že na láske nie je nič strašné ale, že je to krásny pocit keď vás niekto miluje." Po tomto si už nič nepovedali a Barbora to využila a rozutekala sa do triedy. Jej kamarátky boli z toho trochu mimo ale nechali to tak. Barbora vbehla do triedy a keď uvidela ešte od dverí na lavici ležať obálku, chcela od radosti zvýsknuť, no premohla sa, lebo si uvedomila, že ON je z jej triedy. Pokojne prišla a vzala si obálku, ktorá bola taká istá ako ju spravila ona a v tej chvíli sa zľakla, že ON si ju ani nevzal, ale keď ju otočila uvidela na nej nalepenú inú nálepku srdca. Veľmi sa zaradovala. Vzala list a utekala na vedľajšiu chodbu. Jej kamarátky si ani nevšímala. Otvorila list a začala čítať:
Drahá Barborka,
Veľmi si ma potešila týmto listom. Som veľmi rád, že si mi odpísala ale musím ti jednu vec zavrhnúť. Vôbec by si mi nemala ďakovať za tie slová, ktoré som napísal lebo je to čistá pravda. Bol by som veľmi rád keby bolo na svete takýchto ľudí ako si ty viac. A preto ti ešte raz opakujem, že mi nemáš za čo ďakovať. A tým, že by si mi chcela niečo pekné napísať, tým sa vôbec netráp. Ja nepotrebujem počúvať, respektíve čítať tvoje chvály. Postačia mi tvoje listy a tvoj sladký úsmev v triede. Nič iné si nežiadam. Som veľmi šťastný, že neodsudzuješ ľudí, ktorí ľúbia a prajem ti aby si ten pocit lásky spoznala. V podstate ak sa zamyslíš už ten pocit poznáš lebo ja ťa ľúbim, ale iba s tým rozdielom, že ty nevieš kto som. Musím ti niečo dôležité napísať. Ak ti odhalím niekedy svoju identitu chcem aby si vedela, že ja sa v triede niekedy správam inak. Možno budeš o mne počuť, že som sukničkár, alebo že som sa nejako nevhodne správal na verejnosti, ale pravdou je, že to v podstate nie je pravda. Navravím, že som to niekedy nespravil, ale už to nerobím. Je to minulosť. Nikdy by som nežiadal od dievčaťa to čo ona sama nechce. Nikdy. Dúfam, že týmto priznaním som nepoškodil náš vzťah. Vieš čo? Ak chceš môžeš mi odpovedať na tento list hneď teraz a môžeš ho nechať na svojej skrinke a môžeme si dnes písať celý deň. Ak si sa rozhodla, že mi napíšeš ešte dnes tak keď prídeš do triedy, tak choď ku tabuli a ja už budem vedieť, že budem mať list na tvojej skrinke.
Z lásky tvoj tajný ctiteľ.
Barbora bola z toho listu úplne na mäkko. Vložila ho naspäť do obálky a išla do triedy a nasmerovala si to k tabuli. Zamaskovala to tým, že napísala dátum a odišla si sadnúť. Na tvári mala zasnený výraz a už vtedy rozmýšľala čo napíše do odpovedi. Musela ho napísať cez hodinu aby ho mohla cez prestávku nechať na skrinke. Kamarátky sa je nič nepýtali a ona im nič nevravela. Prvú hodinu mali geografiu a učiteľkou, ktorú nič netrápi a preto sa rozhodla, že list napíše na hodine a poznámky si potom opíše. Sadla si do vedľajšej voľnej lavice, vybrala papier a začala písať:
Drahý môj tajný ctiteľ.
Z toho posledného listu som bola úplne na mäkko. Áno, píšem ti čistú pravdu. Veľmi ma dojalo to, ako si mi priznal s tým, že sa niekedy v triede správaš úplne inak ako sa správaš napríklad doma. Som z toho šťastná a musím ťa uistiť, že to náš vzťah vôbec nepoškodilo. Naopak, u mňa sa ešte viac umocnil. Som strašne rada, že si môžem s tebou písať. Nemusím ti písať, že si mal pravdu. Ten pocit, že ťa ma niekto rád je úžasný. Neskutočný! Som úplne v extáze radosti. Takto som sa ešte asi nikdy necítila a za to vďačím práve tebe a preto ťa veľmi prosím aby si mi povedal svoje meno. Nemôžem ti hneď sľúbiť, že začneme spolu chodiť alebo tak nejak, ale jedno viem, chcem ťa lepšie spoznať. Prosím napíš mi kto si a ostatné sa ešte uvidí.
Barbora
Po dopísaní ho vložila do tej stej obálky, nalepila na ňu inú nálepku a potom až do konca hodiny počúvala čo učiteľka rozpráva aby v tom mala aspoň trochu jasno. Po hodine sa ponáhľala ku svojej skrinke a list položila na ňu a odišla do triedy. Chcela sledovať každého chlapca z triedy ale ihneď to zavrhla. Nechcela aby si to všimol. Celú ďalšiu hodinu ju žrali mrle a na otázku svojej kamarátky odpovedala, že požiadala toho tajného ctiteľa aby jej povedal svoje meno. "Čože?!" zareagovala jej kamarátka, "Ty chceš vedieť kto to je? Neverím." "Tak mi never." "Vážne chceš vedieť kto to je?" "Aj ty by so to chcela vedieť keby si si prečítala ten list, ktorý mi napísal. Vieš aký bol zlatý." "Tak mi ho daj prečítať." "Dobre." Podala jej lista a dodala: "Som zvedavá čo na to povieš." Keď jej kamarátka čítala ten list len tak vyvaľovala oči nad tým čo sa tam píše. Potom povedala: "No tak teraz ti už verím. Je fakt zlatý a musím ti povedať, že som neskutočne zvedavá kto to môže byť." "Ver mi, že aj ja." Po tejto vete sa už ich rozhovor skončil. Po hodine Barbora rýchlo vybehla von a bežala rovno ku skrinke. Na nej bola obálka a na nej napísané: Prečítaj si to tu na chodbe. Barbora sa oprela o skrinky a otvorila obálku v ktorej boli dva papiere. Na prvom bolo napísané:
Barborka,
Prosím ťa nepozeraj sa na ten druhý papier! Je to veľmi dôležité! Vedel som, že si nebudeme môcť písať dlho ale nevedel som, že sa to skončí tak skoro, a preto ti nenapíšem svoje meno na papier, ale ty si ho budeš musieť vypátrať sama. Ale neboj sa ja ti v tom pomôžem. Teraz choď po chodbe do triedy a postav sa ku dverám a pozri sa na triedu. Keď si už tam zober si ten druhý papier a prečítaj si čo je tam napísané.
Barbora si zobrala druhý papier a v ňom stálo toto: Keď čítaš tieto riady tak ja sa na teba pozerám. Pozri sa na triedu a uvidíš ma.
Barbora sa najprv zdráhala, no potom sa osmelila a pozrela sa na triedu a jediný kto sa na ňu z chlapcov pozeral a aj usmieval bol Denis. A vtedy si to uvedomila. To Denis jej písal tie krásne ľúbostne listy, no ona tomu akosi nemohla uveriť. Ona sa naňho tiež usmiala a pokynula mu hlavou aby išiel za ňou na chodbu. Ona kráčala a kráčala až kým si nebola istá, že čo mu povie. Zastavila sa, počkala kým príde Denis a začala: "Si to naozaj ty Denis?" "Áno som to ja. Dúfam, že som ťa nesklamal." No Barbora mlčala a tak Denis pokračoval. "Viem, že to bol čudný nápad ale ja som nevedel čo mám robiť. Viem, že nie som jeden z tých najlepších chlapcov, ale čo narobím. Aj tak ťa neprestanem ľúbiť." Po tom čo Denis povedal, že ju aj tak bude ľúbiť, Barbora zdvihla hlavu a po chvíli prehovorila: "Ty ma naozaj ľúbiš?" "Áno." "Ja.....ja neviem čo ti mám povedať. Neviem.......Ja......musím si to nechať prejsť hlavou a potom sa ti ozvem. Dobre?" "Dobre. Budem čakať a neboj sa nebudem na teba naliehať. Ahoj." Denis sa otočil, odišiel do triedy a Barbora tam zostala stáť a rozmýšľala čo mu potom povie.Ako je to možné, že on, Denis, mi písal ľúbostné listy? To je nemožné! Čo teraz spravím? Čo ak som sa doňho zaľúbila? Ale ako to zistím? Musím sa s ním stretnúť a spoznať ho. Áno! Spravím to tak. Poviem, že sa stretneme niekedy po škole. Keď sa rozhodla, odišla do triedy a sadla si na miesto. Vybrala si knihy na ďalšiu hodinu a v tom vošiel do triedy učiteľ. Barbora ešte chcela ísť za Denisom povedať mu ako sa rozhodla a tak mu musela napísať a poslať lístoček. Napísala naň: Počkaj ma po škole v triede. Musím ti niečo povedať. B Poskladala ho a hodila mu ho na jeho lavicu. Denis ho otvoril a kývol jej hlavou na súhlas. Barbora mala potom až do poslednej hodiny dušu na pokoji. Po skončení poslednej hodiny si pobalila veci a čakala kým všetci odídu. V triede zostala iba ona a Denis. Bolo je čudné byť sama s chlapcom v triede a nie to ešte s Denisom. Veď ona nikdy nevidela žeby sa tak milo správal. Jej úvahy prerušil Denis: "Asi viem nad čim premýšľaš. Premýšľaš nad tým, že to nie je možné, že som to ja. Mám pravdu?" "Áno Denis, máš pravdu. Nikdy by som si nemyslela, že to budeš ty ale pamätám si ako si ma upozorňoval na to, že ty sa niekedy v triede správaš úplne inak ako v skutočnosti. A preto to teraz nechám tak." "To som rád Barborka." Usmial sa na ňu a podišiel k nej bližšie. "Prečo si mi tak povedal? Veď vieš, že mi tak nikto nehovorí." "Neviem asi preto lebo sa mi to páči. Tebe sa to nepáči?" "Ak to vraví niekto iný, tak sa mi to nepáči, ale ..... ale keď...." "Keď čo?" pristúpil k nej a chytil ju za ruky. Ona sa pozrela na ich spojené ruky a uvedomila si, že sa jej páči jeho blízkosť a náhle pocítila túžbu pobozkať ho, ale radšej tú možnosť hneď zavrhla. "No vieš, keď to vraví niekto iný, tak sa mi to nepáči, ale keď od teba to znie tak pekne." Dopovedala to a sklonila hlavu. "Takže sa ti to páči? Môžem ti tak hovoriť?" "Áno, môžeš." "Ďakujem ti Barborka." Ona sa neho usmiala a on to už nevydržal a pobozkal ju. Keď sa ich pery dotkli ako jemné páperie, obidvaja pocítili niečo neskutočné. Denis sa odtiahol a Barbora sa ho spýtala prečo to urobil. Denis jej na to odpovedal takto: "Pretože som to už nevydržal a musel som ťa pobozkať, ale prosím ťa odpusť mi to." "Dobre odpúšťam ti." "Ok, ale dnes večer ideme spolu do kina. Odpoveď nie neprijímam." "Dobre. Tak kde sa stretneme?" "Film je o siedmej tak myslím, že o pol siedmej pred kinom." "Dobre. Budem tam. Ahoj." "Maj sa." Barbora si zobrala veci a ponáhľala sa domov aby sa stihla pripraviť na rande S Denisom. Bola z toho úplne mimo, no ešte viac bola mimo z toho bozku, ktorý bol pre ňu neskutočný. Už teraz vedela, že ho má naozaj rada. Pribehla domov, mame povedala, že večer ide do kina a poprosila ju aby jej dala nejaké peniaze a nech jej ohreje obed. Ona si zatiaľ išla urobiť písomne úlohy. Potom sa išla najesť, osprchovať a nasledovala dlhá príprava na rande. Rozmýšľala čo si ma obliecť. Nakoniec si obliekla rifle, trblietavý top a zobrala si aj tenký svetrík. Na nohy si dala baleríny. Mejkap si nedávala žiadny, no dala si špirálu a lesk na pery. Asi desať minút pred pol siedmou vyrážala z domu a na počudovanie ku kinu prišli obidvaja naraz. Pozdravili sa a išli spolu ku pokladni a keď si Barbora išla kupovať lístok, Denis ju prudko zastavil a povedal jej: "Čo to robíš? Prečo si kupuješ lístok veď som ťa pozval ja tak lístok ti zaplatím ja!" "Dobre len sa nerozčuľuj." Povedala mu a veselo sa naňho usmiala. "Ale kolu a pukance kupujem ja." "Nie tak to v žiadnom prípade!" "Ale prečo?" "Pretože som ťa pozval ja!" "Tak dobre no, ale pohni sa aby sme to stihli." "Dobre, dobre." Denis kúpil lístky, kolu aj pukance a potom sa už išli usadiť do sály. Miesta mali v horných radoch niekde v strede sály. Film bol úžasný a keď už išlo do tuhého medzi hlavnými postavami filmu aj Barbora sa rozhodla, že niečo spraví. Otočila sa ku Denisovi a povedala: "Denis?" "Áno?" "Miluje ťa." Po týchto slovách si dali ten najkrajší bozk a za ním ďalší a ďalší, ani nevedeli ako sa skončil ten film, pretože sa neprestajne bozkávali a smiali a zase bozkávali. Bolo im spolu skvele a je im tak až doteraz. Barbore sa vyplnilo, to čo si priala. Chcela mať úžasne ho chlapca, ktorý by ju ľúbil ako nikoho iného, a ona ho našla.

Poviedka XLIX.Roberta a Diego Kapitola IV.

1. listopadu 2011 v 8:40 | Dul1604 |  Poviedka XLIX.Roberta a Diego
Po dlhšej dobe posielam ďalší diel poviedky. Dúfam, že vás ani
táto časť nesklame. Dadusha Dulce :-)