Ak máš nejakú poviedku, ktorú by si chel/a tu uverejniť pošli nám ju na náš email -

Pred poslaním poviedky si prosím prečítajte toto

1. komentárova poviedka DyC


Červen 2012



Poviedka XIIX. DyR Kapitola XXII.

29. června 2012 v 21:06 | vondyparasiempre |  Poviedka XIIX. DyR
Roberta
Cítila som sa dezorientovaná Pamätala som si len ten silný náraz. Postupne som si dávala časti skladačky do kopy a došlo mi, čo sa vlastne stalo. Otvorila som oči. Všade okolo boli kvety a rôzni plyšáci. Pri posteli sedela Alma a spala. Nechcela som ju budiť, ale bola som veľmi smädná. Voda tu nikde nebola, tak som sa rozhodla ísť si po vodu sama. Preložila som nohy cez posteľ a postavila som sa. Teda chcela som sa postaviť, ale zosypala som sa na zem. Urobila som riadny hluk. Alma sa strhla: "Roberta, zlatko čo je?" Vtom pribehhli sestričky a doktor. Tí ma zatiaľ vyložili naspäť na posteľ. "Roberta v prvom rade musíte oddychovať. Mali ste ťažkú nehodu, pri ktorej sa vám poškodila miecha." "A aký to má dôsledok?" "Nebudete môcť chodiť, máte ochrnuté dolné končatiny. Vtom prišiel do izby Diego. Čo tu ten robí. "Vy si robíte srandu?" Nič iné zo mňa nevyšlo, pretože som dostala hysterický záchvat a záchvat plaču. Doktor kričal na sestry nech mi dajú sedatíva, ale tu prikročila mama. "Za tento posledný čas mala liekov viac ako dosť. Ja ju upokojím." "Mami nemáš tu čo robiť. Veď si mi ani nepovedala kto je môj otec. Nechajte ma samú. Odíďte." Všetci odišli, ale Diego zostal. Pristúpil pomaly ku mne.

Diego
Nemohol som ju vidieť takto. Musím jej pomôcť. Mám nápad. Naposledy ju upokojilo, keď som ju hojdal v náručí. Skúsim to, uvidím, čo to urobí. "Roberta prosím, upokoj sa, som tu pri tebe a nikdy ťa neopustím a budem ťa ochraňovať." Po chvíli zaspala. Zrejme na to mali vplyv všetky tie lieky, ktoré brala. Potom prišla Alma. "Ďakujem Diego, že si pri nej, ale choď si domov oddýchnuť. Vieš aký je tvoj otec. Nechcem mať s ním problémy. Nezvládla by som to." "Dobre Alma, ale povedz mi prečo je vlastne Roberta v Mexiku?" "Bude tu študovať a opäť bývať." "Už neodíde naspäť do Anglicka?" "Nie zostane tu. Pardoo totiť nie je jej otcom a ona sa to dozvedela, a preto sa vrátila. Ja som to takisto nevedela, ale Roberta si myslí, že som jej celý život klamala a nechce ma vidieť." "O tomto som nechal potuchy. Idem si teda oddýchnuť a potom ťa prídem vystriedať." "Dobre Diego utekaj." Cestou domov som rozmýšľal o osudovosti života. Keďuž mám konečne svoju lásku na dosah, niečo to prekazí. Život asi chce, aby som si začal viac vážiť okamihy, keď som s ňou a nenariekať pre momenty, keď sme odlúčení.

Roberta
Znova som sa zobudila a sedela pri mne Alma. Nemala som silu vzpierať sa a vyhadzovať ju. Jednoducho som sa jej spýtala: "Môžem ťa objať?" Ona v tichosti prišla ku mne a objala ma mamičkovským objatím. Takéto objatie mi chýbalo. Dlho som si to nechcela priznať, ale je to tak. Chýbala mi tá moja občas šialená mama. "Mami?" "Roberta zlatíčko, som pri tebe a už nikdy ťa neopustím. Budem pri tebe, lebo ťa potrebujem, presne ako ty potrebuješ mňa, moja maličká." "Mami prepáč, že som bola taká a že som ťa tak tráápila. Ale prečo si mi nepovedala, kto je môj otec?" "Lebo sama to neviem. Toho muža som stretla len raz, keď som bola ešte príliš mladá. Neviem kto to je. Prepáč aj ty mne." Takto sme ešte dlho sedeli a plakali až kým ma neprišiel skontrolovať lekár. ALma musela opustiť izbu. Lekár mi povedal: "Slečna zotavujete sa, ale musím skontrolovať reflexy aj v nohách." "Samozrejme, urobím čokoľvek, aby moje nohy boli opäť v poriadku." "Cítite niečo?" "Absolútne nič." "No nič pošlem vás ešte na nejaké vyšetrenia a potom budeme múdrejší." "Pán doktor ako dlho tu musím ešte zostať?" "Ak bude všetko prebiehať podľa tabuliek do týždňa ste doma."
O týždeň neskôr
"Slečna po zdravotnej stránke vám už nemôžeme pomôcť, hoc nám je všetkým ľúto, že nemôžte chodiť. Avšak nevylučujem, že v budúcnosti sa to môže zmeniť." "Ďakujem pán doktor, som rada, že ste ma dali dokopy aj keď nie úplne." Smutne som sa pozrela na svoje nohy, no rýchlo som sa opäť pozrela na doktora, aby mama, Miguel a Mia nemali podozrenie. Zase by ma ťahali k psychiatrovi, aby som sa vyrozprávala, ale ja tam už viac nechcem ísť. Ten lekár na mňa pozeral ako na vážny prípad. Chápem, že nemôžu brať nič na ľahkú váhu,ale...
Počas tohto týždňa som si obľúbila Miu, pomáhala mi ako vedela. Je to celkom milé dievča. "Roberta si pripravená? Môžeme už ísť?" opatrne sa ma spýtala Alma. Ja som len prikývla a Miguel a doktor mi pomohli do vozíka. Nechcela som, aby som bola na niekom závislá, tak som sa čo najrýchlejšie chcela naučiť ovládať a hýbať sa na vozíku. Moje ruky ma zradili, budem musieť viac posilovať, aby som ho utiahla. Keď sme prišli k autu, zase ma premkol ten zvláštny pocit. Zase ma museli prenášať. Keď som prišla domov, teda do Alminho domu, všimla som si robotníkov pobehujúcich po dome. "Mama na čo sú tu oni?" a rukou som ukázala na jedného z nich. "No dala som prerobiť dom na bezbariérový, aby si sa mohla po ňom ľahko pohybovať." "Mami, nechápeš ja sa už nikdy nebudem normálne pohybovať. Kedy to konečne všetci pochopíte," vybuchla som. "Som invalid odkázaný na pomoc druhých. Som ti len na príťaž, nechápem prečo si ma nedala do ústavu." Prudko som sa otočila s vozíkom a požiadala som jedného z robotníkov, aby ma odniesol do izby, kde som sa mohla oddať svojmu plaču. Nechcela som sa poddávať ľútosti, ale niekedy doľahli na mňa chíľky ako táto.

Diego
Posledný týždeň bol asi najdlhší v mojom živote. Zažil som si niekoľko vyhodení z nemocnice. Roberta ma opakovane vyhadzovala z jej izby, tak som to vzdal. Radšej som vždy zavolal Alme alebo Miguelovi ako na tom je. Tentoraz som sa rozhodol pre Almu. Zdvihla po druhom zazvonení. "Prosím," ozvalo sa. "Ahoj to som ja Diego, už ste doma?" "Áno už sme." "Ako na tom je?" "Zle. Zase má jeden z tých záchvatov." Alma už ani nepotláčala slzy. "Alma prídem, ale potrebujem kľúče od Robertinho bytu. Napadla mi jedna vec, ktorá by jej mohla pomôcť." "no mám jedne záložné." "O pol hodinu som u vás, prídem po tie kľúče." "Okey Diego." Ani som sa nenazdal a už som klopal u Almy doma. "Ahoj Diego, tu sú tie kľúče. Pozvala by som ťa ďalej, ale utekám za Robertou." "Chápem." Zobral som si od nej kľúče a už som letel do Robertinho bytu. Išiel som tam pohľadať zápisník s textami, ktoré si píše a tiež po gitaru. Keď som tam bol naposledy mala ju pod schodmi. Kde ju mohla založiť? Skúsim jej izbu. Tu si, konečne som ťa našiel, povedal som, keď som ju zazrel pod posteľou. Keď som ju vyťahoval, zrak mi padol na moju ruku, na ktorej sa skvel prívesok gitary. Pripominal mi Robertu, hoci bola veľmi ďaleko a tiež mi pripomínal najkrajšie Vianoce vo svojom živote.

Poviedka XIIX. DyR Kapitola XXI.

25. června 2012 v 17:31 | vondyparasiempre |  Poviedka XIIX. DyR
Tak a po viíkende VÁM prinášam pokračovanie vašej obľubenej poviedky. Je veľmi krásna a vlastne vždy je veľmi krásna takže si juý nenechajte újsť a pustiťa sa do čítania a nezabudajte na komentáre ktore našu autorku určite veľmi potešia. Prajem Vám príjemné čítanie Vaša vondyparasiempre.


Nechápal som ničomu, čo sa stalo. Vedel som, že to bol pre mňa riadny šok. Utekal som hore a zaklopal na dvere jej izby. "Roberta si v poriadku? Nechcel som ti ublížiť a ak som ti už ublížil, prosím odpusť mi. Nechápem čo sa vlastne stalo." Počul som len vzlyky a po chvíli kľúč, ktorý zašramotal v zámke a tak som opatrne vošiel. Roberta sedela na zemi a veľmi silno plakala. "Prepáč Diego," začala cez vzlyky, ale odvtedy, čo ma Mathew chcel znásilniť mám takéto stavy a neviem si s tým poradiť. Nepustím nikoho do svojho osobného priestoru, iba ak impulz vychádza odo mňa alebo predpkladám a vidím, že niekto je pri mne. Ale ty si ma vystrašil a ja som nepredpokladala som to." "Roberta, ale to som nevedel a nechcel. Veríš mi?" "Áno, nemal si o tom odkiaľ vedieť." "Môžem niečo urobiť?"


Poviedka XIIX. DyR XX.

22. června 2012 v 18:48 | vondyparasiempre |  Poviedka XIIX. DyR
Mám rada sviečky tak, že si nejaké kúpim. Keď som však išla do obchodu so sviečkami, vychádzal odtiaľ Diego a tváril sa veľmi zaľúbene. Ani nie o 5 minút, prišiel Bustamante starší a začal sa bozkávať s tou istou babou, s ktorou pred chvíľou bozkával Diego. Skúsim tomu prísť na koreň, povedala som si. Počkala som kým Leon odíde z obchodu a vošla som dnu. Začala som sa s ňou rozprávať a nejako som pokračovala: "Nechtiac, ale predsa som si všimla dvoch pánov, ktorí tu boli predo mnou. Myslím, že to boli otec a syn a k obidvom ste mali nejako blízko. Nechcem byť klebetná, ale je to zaujímavé to pozorovať." "Viete čo ani vás nepoznám, ale musím sa niekomu vyrozprávať a priznať sa. Leon, ten starší si ma najal, aby som zviedla Diega a spravila z neho muža. Zaplatil mi za to, ale ja som sa do Diega zamilovala. Teraz sa mi však Leon vyhráža, že ak Diega nenechám na pokoji, povie mu pravdu. Čo by sta robli na mojom mieste?" spýtala sa ma Paula. "Máte to ťažké, ale kto nemá...Ale myslím si, že pravda by bola najlepšia," postavila som sa a odišla som bez toho, aby som si niečo kúpila. Bolo mi Diega ľúto, ale nevedela som ako mu pomôcť. Poobede som ho stretla na facebooku, tak som mu napísala: Ahoj Diego, ako? Už sme si dlho nepísali. Čo máš nové?
On mi odpísal: Roberta nemám čas, odchádzam z mesta.

Poviedka XIIX. DyR Kapitola XIX.

21. června 2012 v 13:03 | vondyparasiempre |  Poviedka XIIX. DyR
Keď som sa obliekol Roberta už bola hore. "Ako ti môžem pomôcť?" spýtal som sa jej.
"Myslím, že tvoj obklad sa už roztopil, mohol by si mi ho previazať?"
"Ok jasné, zabudol som na to." Vytiahol som z lekárničky nový obväz, ale keď som jej dal dole ten starý, zistil som, že tú nohu má úplne ľadovú. Začal som ju zľahka masírovať, aby som jej ju trocha zohrial, ale nič nepomohlo. "Roberta mám nápas, ale neboj sa. Nikdy by som ti neublížil. Veríš mi?" "Verím." Zobral som ju na ruky a posadil na kraj vane. "Teraz na to pustím ľadovú vodu." "Dobre." Asi však nečakala, že bude až tak studená, lebo som cítil ako ju triaslo od zimy. Potom som jej osušil tú nohu a odniesol naspäť do postele a poriadne som ju poprikrýval. "Naše telo skôr reaguje na chladno a potom začne produkovať viac tepla."

Poviedka XIIX. DyR Kapitola XVIII.

20. června 2012 v 20:36 | vondyparasiempre |  Poviedka XIIX. DyR
Roberta
Kráčala som si na vécko, keď ma zrazu niekto schytil za ruku. Bol to Mathew. Šalel. Veľmi som sa ho bála. Ťahal ma cez tmavú chodbu do jedného z kabinetov. Ako ma tak ťahal, potkla som sa a zlomila som si opätok. No jeho to nezaujímalo, surovo ma tlačil do toho kabinetu. "Mathew prosím upokoj sa. Porozprávajme sa."
"Ja som pokojný."
"Tak prečo sme potom tu?"
"Idem si vziať čo je moje."
"Ale ja nechcem," kričala som a krik sa začal miešať s mojimi slzami.
"Mne je jedno či chceš alebo nie, ale dnes budeš moja." Sotil ma na gauč a začal mi trhať šaty. Ja som len kričala: "Pomóc, zachráňte ma niekto."

Poviedka XIIX. DyR Kapitola XVII.

20. června 2012 v 6:54 | vondyparasiempre |  Poviedka XIIX. DyR
Diego
Pozeral som sa na vzďaľujúcu Robertu. Nemohol som uveriť, že práve ona chodí s takým majetníckym človekom. Veď ona sa predsa nikdy nenechala kontrolovať ani Almou, nie to ešte nejakým chalanom. Nemôžem uveriť ako sa zmenila. Mal som pocit chrániť ju, lebo ona bola taká bezbranná proti tomu ozembuchovi, čo sa hral na jej frajera. Zrazu ma niekto potľapkal po chrbte.
"Môžem hádať nad kým alebo na čím tak uprene rozmýšľaš?"
"Ach to si ty Miguel. Máš pravdu, rozmýšľam o Roberte. Vedel si, že chodí s takým ozembuchom?"
"S kým chodí?"
"No s takým chalanom, čo je neskutočne majetnícky a je dvakrát väčší ako my dvaja dohromady. Mám dokonca pocit, že Robertu bije alebo sa jej vyhráža. Videl som v jej očiach strach. Skús jej niečo povedať, aby s ním skončila."
"Pokúsim sa, ale ty sa vzchop a priprav sa na ten zajtrajší zápas."

Poviedka XIIX.DyR Kapitola XVI.

17. června 2012 v 21:19 | vondyparasiempre |  Poviedka XIIX. DyR
José mi pomohla pobaliť veci, lebo videla, že som na tom zle. Nechchela som odísť bez rozlúčky ako minule, tak som zavolala Miguelovi, že kde je a taktiež Lupite. Od Miguela som sa dozvedela, že ju u Colluciovcov a Lupe bola doma. Po ceste na letisko som sa u oboch zastavila a rozlúčila som sa s nimi. Najťažšia rozlúčka ma čakala na letisku. Lúčila som sa s mojou mamou a taktiež s mojou mačičkou José. Potom som nastúpila do lietadla a rozmýšľala som nad tým, že keď už mám niečo skoro na dosah, príde niekto a zničí to do posledného kúska. Od toľkého plaču a sĺz, ktoré som dnes vyronila som bola tak unavená, že som zaspala. Zobudila ma až letuška, keď sme pristávali. Pardoo mal pravdu. Počasie bolo otrasné, snežilo, do toho fúkal silný vietor a ešte bola aj hmla. Šofér, ktorý po mňa prišiel na letisko mal značné problémy s kontrolou vozidla. Po hodine cesty sme dorazili konečne domov a ja som utekala hneď do izby.
Za chvíľu mi niekto klopal na dvere. "Nechajte ma na pokoji."
"Ale Roberta, to som ja - tvoj otec."

1. komentárova poviedka DyC

17. června 2012 v 15:17 | vondyparasiempre
Takže máme tu novú komentárovu poviedku o Dulce a Uckerovi. Prepačte mi že som ju nepridala už včera ale nestihla som prepačte mi to. Dúfam že táto komentárova poviedka bude obľubená a bude tu veľa komentárov. Veľmi sa teším na vaša krásne komentáre.



Poviedka XIIX. DyR Kapitola XV.

16. června 2012 v 11:00 | vondyparasiempre |  Poviedka XIIX. DyR
Cesta nám zbehla veľmi rýchlo. Rozprávali sme sa o škole, ale aj o všetkom čo sme počas týchto mesiacov zažili. Ani som sa nenazdala a stáli sme pred naším vysvietením domom.
"Roberta je čas sa rozlúčiť," povedal mi Diego.
"No tak dobre. Ale nevravel si , že máš doma dusnú atmosféru?"
"Hej, ale čo s tým?"


Poviedka XIIX. DyR Kapitola XIV.

14. června 2012 v 12:28 | vondyparasiempre |  Poviedka XIIX. DyR
Kráčala som po nádherne vysvietenom meste. Zo všetkých smerov ku mne doliehal spev a melódie vianočných kolied. Všetci sa tešili a radovali. Ruch vianočného mesta postupne utíchal, keď som vošla do parku. Takmer nikto tu nebol. Ale povedzme si pravdu, kto uprednostní teplo domova pred chladnou nocou. Asi len taký blázon ako ja. No čo už, ale ako sa hovorí bláznom patrí svet. Hoci som mala veľa problémov, prechádzka mi vyvetrala hlavu a upokojila som sa. Zastavila som sa uprostred parku pri najväčšom vianočnom stromčeku. Pri stromčeku bol živý Betlehem, ktorý spríjemňoval atmosféru Vianoc a nútil okoloidúcich zamyslieť sa nad pravým tajomstvom Vianoc. O tomto stromčeku išla po celom Mexiku zvesť, že všetky priania, ktoré boli k nemu vyslané, sa splnia. Keby to tak bola pravda, zamyslela som sa. Čo je moje najväčšie prianie? pýtala som sa sama seba. Nemusela som dlho rozmýšľať a hneď mi napadlo: Želám si, aby mi Diego odpustil a viac kvôli mne netrpel.

Poviedka XIX. Naša láska XXV. Mama a ja

6. června 2012 v 12:20 | vondyparasiempre |  Poviedka XIX. Naša Láska
Po dlhej dobe vám pridávam pokračovanie k mojej poviedke Naša láska dúfam že
sa vám bude páčiť. Vaša vondyparasiempre


Komentárova poviedka na tomto blogu?

6. června 2012 v 10:30 | vondyparasiempre |  Oznamy
Takže dostala som taký nápad že by sme mohliurobiť aj na tomto blogu rebelde-poviedky komentárovu poviedku.hlasujte v ankete či by ste chceli kometárovu poviedku a do komentára napíšte s kým.Vaša vondypyrasiempre

Poviedka XIIX. DyR Kapitola XIII.

6. června 2012 v 8:01 | vondyparasiempre |  Poviedka XIIX. DyR
Vstala som okolo jedenástej, ale mala som pocit ako keby som vôbec nespala. Musím sa dať dokopy kvôli koncertu, lebo je mi fakt hrozne.
"Miláčik už si hore?"
"Jasné mama, prečo sa pýtaš?"
"Len tak, lebo ťa už hľadali, či si v poriadku, lebo nemali od teba správu od včerajšieho vystúpenia v škole. Čo sa vlastne stalo?"
"Nechcem o tom hovoriť, prepáč. A mami nemohla by tu José stráviť Vianoce spolu s nami?" Lebo vieš bude ich tráviť sama na internáte. Len je tu malý háčik, musíš to zariadiť s Gandiom, lebo nemá povolenie od tútora."
"Dobre urobím čo je v mojich silách. No ty sa už choď pripraviť, nech ťa dlho nečakajú."
"Už idem."


Poviedky XIIX. DyR Kapitola XII.

3. června 2012 v 12:11 | vondyparasiempre |  Poviedka XIIX. DyR
Mame tu dalšie pokračovanie k poviedke o DyR a musííím povedat že je fakt nádherná tak šup šup čitajte a nezabudnite na komentáre ktore našu autorku určite velmi potešia :D
"A už mi neodídeš."
"Pusti ma Diego."
"Nie nepustím."
"Diego viem, že som ti ublížila, zničila som ti život, len ma prosím pusti, bolí ma to, pokúsim sa ti vysvetliť čo sa stalo."
"Bolí ťa to? To je dobré. Aj mňa bolelo, keď si odišla a nič mi nepovedala."
"Ale Diego, prosím, fakt ma to bolí, pusti ma."